Americkým stredozápadom sa po Vianociach prehnala snehová búrka a pri pohľade na biely Ann Arbor (štát Michigan) som dostala chuť na Jakubiskovu Perinbabu a domáce klobásy.
Realizovať slovenskú zakáľačku v Amerike však ani zďaleka nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Rozdiel v slovenskom a americkom chápaní sa ukázal hneď v úvode príprav. Prasa musí pre úradnický predpis pochádzať zo špeciálneho chovu, musí byť odborne zabité a nemožno ho predávať s hlavou a kožou, ak nemá certifikát.
Napokon sme s manželom, rodákom zo stotisícového Ann Arboru, zohnali staroanglickú svinku z noblesného yorkshirského rodu. Prasiatko nám doniesli dôkladne zabalené v sterilnom igelite, bez vnútorností a jazyka. Tlačenku a jaternice sme z programu mohli hneď vylúčiť. O krvavniciach nehovoriac.
Môj otec tu vlani pri prvej slovenskej zabíjačke s úplnou vážnosťou založil úderku Strážcov klobásového etalónu, ktorá má vylepšovať úroveň klobásovej kultúry a vytvoriť príslušný anglický pojmový aparát.
Tak napríklad zabíjačka by mohla byť pigkill. Obávam sa však, že to vystihuje len časť podstaty. Ešte ťažšie je motivovať asimilovaných Slovákov, aby si namiesto hamburgera dali jaternice.
Zo sviatočnej zakáľačky napokon vznikol medzinárodný happening so slovenským koloritom. Američania, Austrálčania a Číňania si pripíjali hriatym, čo neskúsení v závere oľutovali.
Postávala som nad klobásovou zmesou, keď som si uvedomila, že s tradičnou kapustnicou, rozprávkami a vareným vínom americké sviatky, ktorých som sa tak obávala, neboli úplne zabité.
