Náš kamarát Michael sa narodil v Rusku. Do Izraela prišiel, keď mal osem rokov. Na rozdiel od mnohých ľudí s rovnakým príbehom rozpráva veľmi málo po rusky a keď ide do Moskvy na služobnú cestu, potrebuje tlmočníka.
Jeho dcérka nechodí do ruskej škôlky, lebo je to podľa neho, ako keby žila v gete. Michael je Izraelčan telom aj dušou. Ryžu nahradil kuskusom, na rodinné oslavy pozýva príbuzných do marockej reštaurácie.
Napriek tomu a napriek tomu, že jeho rodina aj rodina jeho manželky je kompletne židovská (mnoho rodín z bývalého Sovietskeho zväzu je zmiešaných) máva každý rok v čase chanuky a Vianoc vystavený v obývačke vianočný stromček.
Lebo je to jediné z Ruska, na čo si intenzívne spomína aj po 25 rokoch. A ako hovorí, aj jediné, čo sa mu na Rusku páči.
Jeho mama, bývalá učiteľka ruskej literatúry, je z toho znechutená. Pýta sa svojho syna, prečo si z ruskej kultúry nevybral niečo iné.
Veď je Puškinova, Pasternakova a Čajkovského kultúra. Jej syn však ruských autorov nečíta a klavírne koncerty ho nudia.
Radšej každý rok vyberá nové dekorácie na vianočný stromček a v Moskve nakupuje gýčové sošky Deda Mráza a Snehulienky. Všetci sa mu smejú, ale jemu to evidentne neprekáža.
Ja si myslím, že tento čas je v živote inak nesmierne pragmatického Michaela návratom do detstva. Do času, keď sme vnímali ako veľkú vec to, čo je teraz pre nás skôr pozlátkou. Do času, keď bolo všetko jednoduché, príjemné a zázračné.
Každý si z detstva vybavuje niečo, na čo celý život nezabudne. Pre Michaela sú to vianočné dekorácie. Asi je jedno, že sa spájajú s iným náboženstvom aj kultúrou. Preňho je dôležitá tá emócia.
Želám vám požehnané Vianoce a veľa dobrých spomienok pre vaše deti.
