Jeho „padanie“, pozvoľné „rozchádzanie“, krátke úseky „behu“, žiaľ, nasledované ďalšími „pádmi“ (a tak stále dokola) nás sprevádzali polovicu roka.
Chvíľami sme takmer zabúdali, že je to len softvér slúžiaci na evidovanie automobilov, a podliehali dojmu, že ide o živú bytosť. „Register vozidiel beží!“, počuli sme v televízii jeden deň, a o pár dní neskôr: „Register vozidiel sa zrútil.“ Ako refrén nejakého hitu.
Centrálny register vozidiel je metaforou nášho štátu. Trochu funguje, ale skôr nefunguje. Mnohým ľuďom komplikuje život, ale všetci to nakoniec pretrpia. Každý naň nadáva, ale nikto nevie, ako ho opraviť.
Mal ušetriť viac času a peňazí, ale ukazuje sa, že oboje doň padá ako do nenásytnej obludy. Počujeme „Bude to lepšie!“, ale v skutočnosti dúfame, že to „len nebude horšie“. A, samozrejme, nikto za to nemôže. To „ono“ nejako samo.
Pol roka komplikoval pomalý a nespoľahlivý chod registra každému, kto chcel či skôr musel robiť akékoľvek úradné zmeny ohľadne auta. Štát sľuboval, že sa všetko vyrieši.
Laický konzument správ si ten akt predstavoval tak, že polomŕtvy register vozidiel ktosi postrieka živou vodou a on sa rozbehne ako Zátopek na olympijskom štadióne v Helsinkách. To sa malo stať minulý týždeň. Lenže, náš pacient neubehol ani pár metrov a zasa sa zrútil. Teraz je na infúziách a úradníci sa dušujú, že je „len unavený“. Ale všetko svedčí o tom, že ho i do budúceho roku úradníci vynesú na nosidlách.
