Tú pohľadnicu niekto vyhodil z vlaku. Bola tam adresa a rukou napísaných pár slov: Idem s celou rodinou na svadbu. V židovskom jazyku má svadba aj iný význam. Znamená ideme na smrť.
Pohľadnicu našli po druhej svetovej vojne s denníkmi, obrazmi, kresbami a dokumentmi v kovových kanistrách na mlieko, ktoré ukryli vo fabrike vo varšavskom gete.
Dnes visia na stene Poľského inštitútu v Bratislave. Rozprávajú príbehy mnohých židovských rodín, ktoré odišli na svadbu a už sa nikdy nevrátili. Ale aj príbehy tých, vďaka ktorým sa na ich životy nezabudne.
Príbeh statočného učiteľa
Ako na učiteľa Szyju Braudeho. Vo Varšave učil pred vojnou latinčinu, i tak ho deti zbožňovali. Keď mal učiteľ z Lodži niečo rád, robil to s nadšením, ktoré bolo nákazlivé. Pre deti oživil mŕtvy jazyk, porovnával ho so židovským a prekvapoval malých poslucháčov, keď im rozprával o stovke slov, ktoré majú latinský pôvod.
Keď ho spolu so 450-tisíc Židmi zatvorili do varšavského geta, nevzdal to a vzdoroval. Nemohol rozdávať vedomosti, tak začal rozdávať jedlo. Pred vojnou bola vo Varšave jedna ľudová jedáleň pre žobrákov, Szyja Braude ich v gete vybudoval niekoľko a urobil z nich inštitúciu, ktorá kŕmila 100-tisíc ľudí.
Z bývalých učiteľov urobil personál, zorganizoval kurz pre vedúcich kuchýň a učil ich, ako sa správať k stravníkom, ako organizovať prácu, aby zoslabnutí ľudia nestáli v dlhých radoch. Neboli to len jedálne. Boli to miesta, kde mali ľudia pocit, že sa žije, nie umiera.
Viedol kuchyne, aj keď dochádzali peniaze na potraviny a prepašovať sa dalo stále menej. Niekedy nemali jedlo pár dní, potom pár týždňov. Potom vôbec. Braude bojoval, kým sa dalo. Hoci mal tuberkulózu a sám prišiel o ženu, staral sa o druhých. Keď ich začali z Varšavy vysídľovať, vzdal sa. Spáchal samovraždu.
Osudy zakopané v zemi
Na učiteľa Szyju Braudeho sa nezabudne vďaka Emanuelovi Ringelblumovi. Jeho fotografia je v dvojrade na stene inštitútu prvá. Emanuel Ringelblum (1900 – 1944), historik, politik a sociálny pracovník. Ku každému menu je pár riadkov, nie každé meno má svoju fotografiu. Konce krátkych životopisov sa opakujú – zomrel hladom vo varšavskom gete, bol zastrelený, zavraždený v koncentračnom tábore Treblinka.
Tridsaťsedem mužov a žien na stene Poľského inštitútu v Bratislave stihlo pred smrťou urobiť vec, ktorá sa nikomu inému nepodarila. Vecne a faktograficky zachytili neľudské utrpenie Židov vo varšavskom gete.
Všetko, čo za dva a pol roka zhromaždili, ukryli do troch kovových kanistrov na mlieko. Zakopali ich pod fabrikou vo varšavskom gete. Prvý kanister našli v roku 1946, druhý v roku 1950. Tretí hľadajú dodnes.
Ako fungovalo geto
Z informácií, výskumov a dokumentov vytvorili podzemný archív varšavského geta nazvaný Ringelblumov archív. Na zoznam pamiatok svetového dedičstva Pamäť sveta UNESCO sa dostal ako unikátny zdroj informácií o živote v gete.
Je tam sociologický výskum medzi deťmi o tom, ako fungovali v gete zakázané školy, ako sa ľudia stravovali, ako pašovali potraviny, aké boli hygienické podmienky, kam ich z geta vyvážali. Sú tam mapy geta i koncentračného tábora Treblinka. Materiály sú písané rukou v jazyku jidiš. Mnohé sa dnes ťažko čítajú.
Je tam i oznámenie o „vysťahovaní na Východ“ z 22. júla 1942. Nebolo to vysťahovávanie, ale transport smrti – do koncentračného tábora Treblinka, asi 80 kilometrov od Varšavy. Nacisti to mali premyslené. Aby ľudia na Umschlagplatz prišli, v gete, kde ľudia na ulici umierali od hladu, rozhlásili, že dostanú chlieb s marmeládou. A Poliaci prišli.
Prišla i 20-ročná speváčka Marysia Ajzensztadt. Talentovaná speváčka a dcéra dirigenta zboru v synagóge, ktorá pred vojnou očarila celú Varšavu. Mladá a pekná brunetka bola ozdobou umeleckých večierkov, kde spievala skladby najznámejších židovských i poľských skladateľov.
V inom čase a na inom mieste by sa z nej stala známa umelkyňa. V auguste 1942 však prišla na Umschlagplatz aj so svojou rodinou. Podarilo sa ju dokonca vytiahnuť z vagóna smrti, ale všimol si to jeden z nacistických vojakov a začal mlátiť jej rodičov, aby sa ukázala. Zastrelili ju, keď sa bránila.
Prežili len traja
Posledný z troch kanistrov, ktoré ukryli v gete, sa dodnes nenašiel. Tam, kde bola kedysi fabrika vo varšavskom gete, je dnes čínske veľvyslanectvo.
Čínska strana dala poľským úradom povolenie kopať, ale nič tam nebolo. Z toho, čo našli v dvoch kanistroch, doteraz vydali sedem dielov. Pripravuje sa ďalších 31. O Židoch, ktorí tušili, že ich likvidujú, ale i tak našli silu zdokumentovať celú mašinériu smrti.
Z 37 ľudí, ktorí unikátny Ringelblumov archív zostavili, prežili geto a vojnu len traja. Všetci sa odsťahovali do Izraela.
Film Dozvuky
Film Wladyslawa Pasikowského Poklosie (Dozvuky) je inšpirovaný masakrom Židov v mestečku Jedwabne, kde v roku 1941 upálili v stodole 350 až 500 Židov za pomoci miestnych v roku 1941. Film odhaľuje hroznú pravdu o tom, ako počas vojny jeho susedia vyvraždili Židov.
Hrdina, jeden z dvoch bratov, sa snaží za každú cenu obhájiť ich pamiatku. Preto sa stretáva s agresivitou tých, ktorí nechcú, aby pravda vyšla najavo.
Populárny herec Maciej Stuhr, ktorý hrá úlohu brata, má po premiére filmu v Poľsku problémy. „Po tomto filme som prestal byť považovaný za Poliaka a čelím útokom na internete,“ povedal pre denník Gazetu Wyborczu Stuhr.
Film z dvoch tretín financoval poľský Štátny filmový ústav, zvyšné prostriedky poskytli Rusi, Slováci a Holanďania.
V týždenníku Uważam Rze zato kritizovali Slovákov, že netočia „vlastný film o tom, ako za čias kolaboračnej republiky posielali Židov do Osvienčimu“. Vo filme si zahrala aj slovenská herečka Zuzana Fialová.