Tú pohľadnicu niekto vyhodil z vlaku. Bola tam adresa a rukou napísaných pár slov: Idem s celou rodinou na svadbu. V židovskom jazyku má svadba aj iný význam. Znamená ideme na smrť.
Pohľadnicu našli po druhej svetovej vojne s denníkmi, obrazmi, kresbami a dokumentmi v kovových kanistrách na mlieko, ktoré ukryli vo fabrike vo varšavskom gete.
Dnes visia na stene Poľského inštitútu v Bratislave. Rozprávajú príbehy mnohých židovských rodín, ktoré odišli na svadbu a už sa nikdy nevrátili. Ale aj príbehy tých, vďaka ktorým sa na ich životy nezabudne.
Poliaci nikdy neboli takí rozhádaní, hovorí riaditeľ Židovského historického ústavu vo Varšav Pawel Spiewak
Príbeh statočného učiteľa
Ako na učiteľa Szyju Braudeho. Vo Varšave učil pred vojnou latinčinu, i tak ho deti zbožňovali. Keď mal učiteľ z Lodži niečo rád, robil to s nadšením, ktoré bolo nákazlivé. Pre deti oživil mŕtvy jazyk, porovnával ho so židovským a prekvapoval malých poslucháčov, keď im rozprával o stovke slov, ktoré majú latinský pôvod.
Keď ho spolu so 450-tisíc Židmi zatvorili do varšavského geta, nevzdal to a vzdoroval. Nemohol rozdávať vedomosti, tak začal rozdávať jedlo. Pred vojnou bola vo Varšave jedna ľudová jedáleň pre žobrákov, Szyja Braude ich v gete vybudoval niekoľko a urobil z nich inštitúciu, ktorá kŕmila 100-tisíc ľudí.
Z bývalých učiteľov urobil personál, zorganizoval kurz pre vedúcich kuchýň a učil ich, ako sa správať k stravníkom, ako organizovať prácu, aby zoslabnutí ľudia nestáli v dlhých radoch. Neboli to len jedálne. Boli to miesta, kde mali ľudia pocit, že sa žije, nie umiera.
Viedol kuchyne, aj keď dochádzali peniaze na potraviny a prepašovať sa dalo stále menej. Niekedy nemali jedlo pár dní, potom pár týždňov. Potom vôbec. Braude bojoval, kým sa dalo. Hoci mal tuberkulózu a sám prišiel o ženu, staral sa o druhých. Keď ich začali z Varšavy vysídľovať, vzdal sa. Spáchal samovraždu.
Osudy zakopané v zemi
Na učiteľa Szyju Braudeho sa nezabudne vďaka Emanuelovi Ringelblumovi. Jeho fotografia je v dvojrade na stene inštitútu prvá. Emanuel Ringelblum (1900 – 1944), historik, politik a sociálny pracovník. Ku každému menu je pár riadkov, nie každé meno má svoju fotografiu. Konce krátkych životopisov sa opakujú – zomrel hladom vo varšavskom gete, bol zastrelený, zavraždený v koncentračnom tábore Treblinka.
Tridsaťsedem mužov a žien na stene Poľského inštitútu v Bratislave stihlo pred smrťou urobiť vec, ktorá sa nikomu inému nepodarila. Vecne a faktograficky zachytili neľudské utrpenie Židov vo varšavskom gete.
Všetko, čo za dva a pol roka zhromaždili, ukryli do troch kovových kanistrov na mlieko. Zakopali ich pod fabrikou vo varšavskom gete. Prvý kanister našli v roku 1946, druhý v roku 1950. Tretí hľadajú dodnes.
Ako fungovalo geto
Z informácií, výskumov a dokumentov vytvorili podzemný archív varšavského geta nazvaný Ringelblumov archív. Na zoznam pamiatok svetového dedičstva Pamäť sveta UNESCO sa dostal ako unikátny zdroj informácií o živote v gete.
Je tam sociologický výskum medzi deťmi o tom, ako fungovali v gete zakázané školy, ako sa ľudia stravovali, ako pašovali potraviny, aké boli hygienické podmienky, kam ich z geta vyvážali. Sú tam mapy geta i koncentračného tábora Treblinka. Materiály sú písané rukou v jazyku jidiš. Mnohé sa dnes ťažko čítajú.
Je tam i oznámenie o „vysťahovaní na Východ“ z 22. júla 1942. Nebolo to vysťahovávanie, ale transport smrti – do koncentračného tábora Treblinka, asi 80 kilometrov od Varšavy. Nacisti to mali premyslené. Aby ľudia na Umschlagplatz prišli, v gete, kde ľudia na ulici umierali od hladu, rozhlásili, že dostanú chlieb s marmeládou. A Poliaci prišli.
Prišla i 20-ročná speváčka Marysia Ajzensztadt. Talentovaná speváčka a dcéra dirigenta zboru v synagóge, ktorá pred vojnou očarila celú Varšavu. Mladá a pekná brunetka bola ozdobou umeleckých večierkov, kde spievala skladby najznámejších židovských i poľských skladateľov.
V inom čase a na inom mieste by sa z nej stala známa umelkyňa. V auguste 1942 však prišla na Umschlagplatz aj so svojou rodinou. Podarilo sa ju dokonca vytiahnuť z vagóna smrti, ale všimol si to jeden z nacistických vojakov a začal mlátiť jej rodičov, aby sa ukázala. Zastrelili ju, keď sa bránila.
Prežili len traja
Posledný z troch kanistrov, ktoré ukryli v gete, sa dodnes nenašiel. Tam, kde bola kedysi fabrika vo varšavskom gete, je dnes čínske veľvyslanectvo.
Čínska strana dala poľským úradom povolenie kopať, ale nič tam nebolo. Z toho, čo našli v dvoch kanistroch, doteraz vydali sedem dielov. Pripravuje sa ďalších 31. O Židoch, ktorí tušili, že ich likvidujú, ale i tak našli silu zdokumentovať celú mašinériu smrti.
Z 37 ľudí, ktorí unikátny Ringelblumov archív zostavili, prežili geto a vojnu len traja. Všetci sa odsťahovali do Izraela.
Film Dozvuky
Film Wladyslawa Pasikowského Poklosie (Dozvuky) je inšpirovaný masakrom Židov v mestečku Jedwabne, kde v roku 1941 upálili v stodole 350 až 500 Židov za pomoci miestnych v roku 1941. Film odhaľuje hroznú pravdu o tom, ako počas vojny jeho susedia vyvraždili Židov.
Hrdina, jeden z dvoch bratov, sa snaží za každú cenu obhájiť ich pamiatku. Preto sa stretáva s agresivitou tých, ktorí nechcú, aby pravda vyšla najavo.
Populárny herec Maciej Stuhr, ktorý hrá úlohu brata, má po premiére filmu v Poľsku problémy. „Po tomto filme som prestal byť považovaný za Poliaka a čelím útokom na internete,“ povedal pre denník Gazetu Wyborczu Stuhr.
Film z dvoch tretín financoval poľský Štátny filmový ústav, zvyšné prostriedky poskytli Rusi, Slováci a Holanďania.
V týždenníku Uważam Rze zato kritizovali Slovákov, že netočia „vlastný film o tom, ako za čias kolaboračnej republiky posielali Židov do Osvienčimu“. Vo filme si zahrala aj slovenská herečka Zuzana Fialová.
