Riaditeľ Astorky Vlado Černý pred premenou a po nej. Zastihli sme ho naobed pred večernou prezentáciou filmov o jeho divadle. Mal toho za posledné dni toľko, že sa nestihol oholiť. Odporučili sme mu to, tak si šiel do drogérie pri riaditeľstve narýchlo kúpiť jednorazovú žiletku. Pred naším fotoobjektívom ju aj použil, aj sa porezal.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Divadlo Astorka dostalo za riaditeľovania Vlada Černého nové priestory. Oficiálne sa otvorili koncom minulej sezóny, v stredu tam bol premietaný film o histórii momentálne najoceňovanejšieho divadla a jeho hercov. Neobáva sa Černý zmeny zmluvy po zmene ministerských pomerov? Bude v piatok opäť voliť SDK? A chce sa mu ešte „podnikať na štátnom“? Aj toto sme sa ho pýtali.
Kedy sa celkom presťahujete?
„Na osemdesiat percent už sme presťahovaní. Keďže sa v starých priestoroch ešte nestavia, bola by škoda opustiť ich. Niektoré predstavenia hráme na bratislavskom Námestí SNP, niektoré ešte v starej Astorke. Kým nás odtiaľto reálne nevykopnú.“
Priestory máte na desať rokov. Nebojíte sa, že pri výmene vlády vám zmluvu zmenia?
„Nemyslím si to. Hoci možné je všetko, zmluva je podľa mňa dobrá. Zvláštne je len to, že platíme dosť vysoké nájomné napriek tomu, že je najmenšie možné. Menšie nájomné by sa dalo vybaviť len vďaka výnimke. Uvidíme.“
Neobávate sa teda žiadneho revanšizmu, ako to býva po výmene ministrov?
„Isteže je stále cítiť, kto je s kým a kto proti komu. Ale z hľadiska divadelného si nemyslím, že by to zašlo až tak ďaleko. Že by si chcel ktokoľvek, kto príde, uzurpovať moc nad divadlom. To tu už raz bolo.“
Ale herci z Astorky nespievajú na mítingoch politických strán s najväčšími percentami. Ani ich nemoderujú. Ak sa zadarmo angažovali, bolo to v prospech strán SDK. Čo ak teraz prídu do vlády iné strany?
„Každý režim chce použiť svojich zaslúžilých. Pred voľbami je to už celkom bežné. Je to už na vlastnej morálke, kto pre koho spieva. Niekto môže byť úprimným sympatizantom KDH a HZDS a potom im ide spievať, moderovať, ale pravdepodobne by to mal urobiť zadarmo. Ak súhlasí s politikou tej či onej strany. Alebo si dám za účinkovanie zaplatiť, nepresadzujem politické myšlienky, ale ponúknem len to, čo viem. Vtedy môže podľa mňa účinkovať, kto chce, pre kohokoľvek. Ak chcem však zostať striktne apolitický, nemal by som pomáhať v kampani nikomu.“
Vy ste pred štyrmi rokmi odmietli účasť v kampani HZDS. Točili sa tam aj milióny. Neľutujete?
„Absolútne neľutujem. Ale na druhej strane ani účasť v kampani nikomu nezazlievam. Som taký, že rešpektujem názor každého.“
Habera sa po účinkovaní v kampani HZDS zatvoril na dva roky do svojho domu, vyhýbal sa spoločnosti, médiám.
„Ak to boli ľudia, ktorí ho celý čas sponzorovali, bola to jeho osobná vec. Ale nevyhlásil, že zbožňuje politiku, ktorú robí HZDS. Isteže, mohol odmietnuť. My sme to chápali tak, že niečo zradil. Aj keď dnes vlastne neviem, kto sme to my, druhá strana.“
Potom sa však vyznal médiám, že vstúpil do niečoho, do čoho nemal, a že mu tie peniaze za to nestáli.
„Vnímali sme to inak. Bolo to totiž veľmi skoro po páde režimu. Režim nám chcel niečo vnútiť, my sme sa vzopreli. Chceli sme slobodu a mysleli sme si, že to bude úžasné. Takže reakcia na každého, kto sa snažil robiť niečo podkupné, bola negatívna. Ale ak si pozrieme západné štáty Európskej únie, Ameriku, sú to veci, ktoré sú tam na bežnom poriadku.“
Ale tam fungujú inak aj politické strany, aj spoločnosť.
„Samozrejme. Ale ja neuznávam, keď sa umelec nechá kúpiť na presadzovanie politických myšlienok.“
Vy ste volili SDK?
„Myslím, že áno. Dzurindu.“
Neľutujete?
„Nie. Aj keď to, či ho budem voliť aj teraz, budem ešte veľmi zvažovať. V každom prípade je to jedna zo strán, ktorá naštartovala niečo veľmi pozitívne. Dzurindu budeme podľa mňa hodnotiť až o niekoľko rokov. Možno o desať. Či to je na Nobelovu cenu, alebo aspoň úžasné. Rozhodne sa niečo naštartovalo, zahraničná politika sa neskutočne pohla dopredu. Samozrejme, druhou vecou sú takzvané kauzy.“
To, či sa súčasná vláda nabalila, alebo nie, zrejme zistíme tiež až o desať rokov.
„Určite. Nemôžem mať také informácie ako tí, čo sú vnútri. V každom prípade sa bez vánku ani lístok nepohne.“
Niektorí hovoria aj to, že predtým sa kradlo v malom, teraz vo veľkom.
„Nie som takým odborníkom, aby som to vedel zhodnotiť. Ale aj tak som zvedavý, koho si zvolia občania. Ak tieto voľby nevyhrá HZDS, bude to určite úspech terajšej koalície.“
Mnohokrát však počujeme jednotvárne – umelcom bolo za komunizmu lepšie. Bolo?
„Nie.“
Vy ste mali nejaké problémy?
„Nie. Raz som bol oslovený do strany, asi dvadsaťdeväťročný. Povedal som, že nejdem, a tým sa to skončilo.“
Boli ste však podozrivý v kauze Cervanová. Išlo o vraždu študentky. Dnes sú tí, čo za ňu sedeli, na slobode a vraj sedeli niekoľko rokov nevinne.
„Aha, áno, boli viacerí podozriví. Urobili nejaký záťah, vytypovali si ľudí a snažili sa dokázať, či sa podieľali na vražde. Zhodou okolností som sa do väzby dostal aj ja. Bol som v nej štyridsaťosem hodín. Našťastie som bol v čase vraždy na festivale v Karlových Varoch, odkiaľ si ma pamätala široká spoločnosť.“
Poznali ste to dievča?
„Vôbec. Ani neviem, kto to bol. Ani neviem, ako by som sa zachoval, keby som bol ako nevinný obvinený. Možno by som spáchal samovraždu.“
Pamätáte sa na rok 1968?
„Veľmi dobre. Bola to úžasná atmosféra. Iný bol deň, keď nás obsadili naši ‚bratia‘. U nás vo vile bol spontánny žúr, kde boli všetky generácie. Napríklad Jakubisko, Haveta, Dodo Šimončič, Lutherovci, Juro Matula, Dežo Ursíny… Bolo nadránom, niekto nám volal, aby sme sa pozreli von. Tam boli tanky. Niektorí hneď bežali na hranice, na Berg, chceli odísť do zahraničia. Niektorí aj odišli, ale potom sa vrátili. Hovorili sme, že budeme bojovať… Nik nevedel, čo bude, čo má robiť. No a normalizácia, to temno, bol poriadny kontrast oproti šesťdesiatemu ôsmemu.“
Zatrpkli ste?
„Asi áno. Určite. Ale aj počas normalizácie sme sa snažili o recesiu. Raz sme napríklad z jedného žúru zvolali s Mitanom zjazd slovenských spisovateľov. Z kaviarne v Kryme sme volali manželkám spisovateľov, myslím, že aj Válkovi, Mihálikovi, aj Reiselovi a iným, že to bude vtedy a vtedy v Budmericiach. Ani neviem, ako to dopadlo, či tam prišli.“
Dokonca ste sa viac bavili ako dnes?
„Napriek normalizácii sme sa viac stretávali. Dnes je to postavené všetko na prachoch. Spoločenská klíma v umení nebola taká individualistická.“
Prostredníctvom tých kamarátov ste sa dostali k herectvu?
„Nie, začal som ako detský herec. Raz som kdesi rozbil okno, chytil ma režisér Bielik a zavolal ma na konkurz. Bol som v tom čase vrcholovým športovcom, päťbojárom, vedel som jazdiť na koni, urobil som konkurz. To bolo v roku 1961, mal som jedenásť rokov. Vrokoch 1967 – 1968 som bol na majstrovstvách sveta v modernom päťboji a potom som skončil aj so športom.“
Asi aj preto, že ste začali žiť bohémskym životom.
„Aj to. A aj som sa hlásil na VŠMU, kam ma vtedy zobrali.“
A zakrátko vyhodili.
„Cítil som sa už veľkým hercom a škola ma nejako neoslovovala. Profesor Zachar nás začal učiť čardáš, mňa to nebavilo, dosť som to flákal, tak ma vyhodil zo školy.“
A zobrali vás späť.
„Vtedy som bol obsadený v Národnom divadle v Herodesovi a Herodias. Tam som naďalej chodil, nezanevrel som na divadlo. Tak si Zachar zrejme povedal, že ma zoberie späť, zavolal ma na pohovory. Tam už som len navodzoval atmosféru ostatným adeptom a zobral ma nazad do školy.“
Vtedy ste opäť hrali vo filmoch?
„To vyhodenie bolo spojené aj s mojím filmovaním. Keď sa začala škola, načierno som točil. Zobral som si péenku. Nepochopili to. Keď ma zobrali opäť, začal som školu vnímať inak, vážiť si prácu profesorov. Profesor Zachar mal zápal sedacieho svalu, ale neexistovalo, aby neprišiel na hodinu. Miloš Pietor bol takisto fantastický človek a učiteľ. Ale nepopieram ani to, že sme v škole istá skupina žili bohémskym životom.“
Ako sa to vlastne prejavovalo?
„Čo ja viem? Že sme napríklad išli niekomu na svadbu a vrátili sa o tri dni.“
Dnes sa vám bohémsky život vyhýba.
„Najmä ja sa vyhýbam jemu. Ak má človek nejaké ciele, ktoré si chce plniť, nemôže byť na druhý deň ráno zničený. Alkohol vylučujem. Ak si idem s niekým sadnúť, musí to byť buď môj výborný priateľ, alebo mi niečo dávať. Už ma nenapĺňa sedenie pri nejakých nezáväzných táraninách.“
Filmujete ešte? V lete ste vraj točili školský film. A vraj zadarmo.
„Áno, sľúbili sme to študentom VŠMU. Mal som to točiť štyri dni, nakoniec z toho bolo osem. Bol som prekvapený, koľko ľudí tam z našej Astorky hrá – Zednikovič, Šišková, Lajko Moravčík, Peter Šimun, ja. A ešte nejakí dvaja ľudia. Všetci, samozrejme, zadarmo. A minulé leto som točil v Čechách pre Nemcov. Samozrejme, za peniaze.“
Ešte aj dnes po vás na ulici pokrikujú – debušé. Podľa koňaku z filmu Sladké starosti.
„Jasné, to trvá dodnes. Poznajú ma aj z detských inscenácií, stále ich opakujú. Počúvam aj nejakú svoju repliku detského herca – Čosi, čosi, použil som humor!“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
