Odhadujem, že to miesto je niekde medzi dedinkami Wonga a Mossman, vysoko na severe v tropickej časti Austrálie. Volá sa Modrá lagúna. Voda je tam priezračná a chladivá, lebo tadiaľ tečie potok. Teraz, na začiatku obdobia dažďov, je to však ešte len nenápadná línia pohybujúcej sa vody.
Najhlbší bod lagúny meria asi dva metre. Krížom cez vodu od brehu k brehu leží zrútený strom. Sedíme na ňom traja. Moja manželka, jej známy, ktorý nás na toto sugestívne miesto v džungli vzal, a ja. Priateľka manželkinho známeho čupí oproti nám na brehu. Nechce ísť do vody. Márne na ňu voláme.
Možno je preto, že pre tamojších Aborigénov je jazierko kultové. To sú však len moje domnienky. Skôr to bude tak, že sa táto mladá Aborigénka hanbí.
Ja sa hanbím tiež, preto sa idem po kúpaní prezliecť na odľahlé miesto. A odrazu som sám. Náhlivo si vyzlečiem plavky, ale potom mi napadne, že sa nemusím s obliekaním ponáhľať.
Stojím na fľaku zeme osvetlenom slnkom, akoby to bolo pódium. Ešte stále som však akýsi prikrčený, v strehu. Je toho na mňa priveľa: dažďový prales, plavky na jednom pníku, slipy na druhom. Vyrovnaj sa, Tarzan, a uži si to!
Vo chvíli, keď poslúchnem svoj vnútorný hlas, zjavia sa pred pódiom štyri Nemky. Premeriavajú si ma pohľadmi, prehodia pár slov, a potom prejdú okolo môjho nahého zdesenia s ľadovým pokojom.
Cítim sa ako Grék.
