Môj muž je pravičiarom a voličom pravicových strán, odkedy môže voliť. Je však aj lojálny kamarát, a tak bol minulý týždeň pomáhať na primárkach priateľovi z opačného spektra. Priateľ sa nedostal na miesto, z ktorého reálne môže počítať s úspechom. Ale to teraz nie je podstatné.
Primárky relevantných politických strán v Izraeli sú veľká vec. Televízie z nich robia priame vstupy, kandidáti si k volebným miestnostiam vozia tety a ujov z tretieho kolena, hlasy sa na mieste kupujú koláčikmi a v kuloároch ktovie ako. Z vyhlasovania kandidačnej listiny je šou ako z ohlasovania kandidáta na amerického prezidenta.
Vlajky, hymna, papierové konfety, vlastenecké videá a vyretušovaní kandidáti v nadživotnej veľkosti. A potom reči porazených, aké špinavé obchody sa robili za ich chrbtom a tak podobne.
Môj muž mal z toho celkom šok. Hovoril mi, ako sa ľudia bili o miesto, kam zavesiť plagát ich idolu, ako zvolávali najatých študentov, že meškajú s rozdávaním letákov a vyhrážali sa im pomaly trestom smrti, ak nerozdajú tých tisíc plagátikov, čo dostali.
Najväčšie sklamanie mu však pripravila pani, ktorá mu hovorila, že ona pomáha pri všetkých primárkach. Je profesionálna aktivistka. Teda s tým, že za to berie peniaze. To preňho, čo zadarmo a na úkor vlastného času zabudol pre kamaráta na svoje politické zafarbenie, bola zrada. Keď som hovorila, aby tam nešiel, odvetil, že som cynik a ničomu neverím.
Po troch hodinách pomoci priateľovi dospel do rovnakého stavu. Zostalo mu tričko s vyretušovaným portrétom. S kamarátom pôjde na pivo. O politike sa baviť asi nebudú.
