Čo v každom prípade svedčí o tom, že je mužom, ktorý nepasuje do bežných českých škatuliek. Či sa hodí do politiky a či ho v nej ešte čaká nejaká budúcnosť, je otázka.
Na skúseného hráča vyrástol ako veľvyslanec v Amerike. Túto trafiku za službu na Hrade a neskôr na ministerstve zahraničných vecí dokázal perfektne využiť vo svoj prospech. Ale aj v prospech Česka, pretože bol jedným
z tých, ktorí vyrokovali vstup do NATO v prvej vlne nových členov.
Vondra sa v Amerike naučil tú dôležitú časť politiky, ktorá prináša zákulisné získavanie spojencov, budovanie vplyvu a ťahanie za nitky. Nič proti tomu, čo k politike naozaj patrí. Čo sa nenaučil (lebo to sa asi naučiť nedá), je získať si voličov. Nemá charizmu, je slabým rečníkom a čoraz viac sa mení na papaláša. Neznamená to, že sa tak správa, ale proste ako papaláš vyzerá.
Že pribral? V Lidových novinách to vysvetľoval tým, že veľa pracuje. Vraj, keď sa „politika robí poctivo“, človek musí pribrať. Možno si ako „najväčší český spojenec Ameriky“ (podľa depeší WikiLeaks) mohol všimnúť, že také Spojené štáty nemali tučného prezidenta od roku 1913.
Verejná nepresvedčivosť je asi dôvodom, prečo si nesie nálepku korupčníka pre predražené ozvučenie z čias českého predsedníctva EÚ. Pritom zlyhali jeho podriadení. Vondrov osobný podiel na kauze je nulový.
Výsledok? Oveľa väčší „borci“ z iných politických káuz sa dávno oklepali, no Vondra sa tej nálepky nezbaví ešte dlho.
Vraj ktosi pracoval na jeho diskreditácii, hovorí dnes Vondra, ale myslím si, že sám seba preceňuje. Je to celé oveľa jednoduchšie. Skrátka mu tá politika veľmi nešla.
