Okná sa triasli od hromov a bleskov, prehnalo sa niekoľko poriadnych búrok. V piatok 23. decembra bolo v Izraeli daždivo.
Ľudia si hovorili, že po ťažkom týždni by si zaslúžili aj krajšie počasie. Ale zase aj vodu treba, veď od jari ešte poriadne nepršalo.
Michal, Stav a Aviv sedeli pri okne v kuchyni svojho rodinného domu v mošave Orot na juhu Izraela. Aviv má len jeden a pol roka a myslí si, že to, čo buchoce, nie sú hromy, ale rakety.
Aviv sa uteká schovať do krytu v ich byte. Michal a Stav, osemročné dvojčatá sa jej smejú. Hovoria jej, že je šiši, veď toto je len búrka.
Dvojčatá by mali byť v takomto čase v škole. Nie sú. Hoci prímerie s Gazou platí už dva dni, do školy ešte nešli. Vraj treba počkať, ako sa situácia vyvŕbi.
Do školy chodia autobusom, lebo je v inom mošave, asi päť kilometrov od domova. V ich mošave žije menej ako 500 ľudí a škola tam nie je.
Mošav je zväčša poľnohospodárske družstvo, kde sa viac ako v kibuci kladie dôraz na súkromný majetok.
Na rakety sa nedá zvyknúť
Mama detí Dana je Američanka z Floridy, ktorá sa počas letného pobytu pre americkú mládež zoznámila s Izraelčanom Gidim. Stále má silný prízvuk, stále si nezvykla.
„Na rakety sa nedá zvyknúť. Nedá sa zvyknúť na plačúce, trasúce sa deti, na večné ranné boje, keď odmietajú ísť na školský autobus, lebo už sa stalo, že sirény húkali, aj keď boli na ceste do školy.“
Teraz v škole neboli už desať dní. Dana je programátorka, jej rodičia sú univerzitní profesori a tak si v ich rodine veľmi zakladajú na vzdelaní.
„Školské výsledky tunajších detí sú povážlivé. Nejde len o to, že vymeškávajú školu, ale mnohé majú problémy s pozornosťou, s porozumením, sú nedisciplinované, roztržité,“ hovorí Dana.
Z mošavu však odísť nechce. Rodina jej muža patrí k zakladateľom mošavu. Prišli sem, aby tu niečo vybudovali. Ak sa odtiaľto odsťahujú všetky mladé rodiny, mošav zanikne.
Odhliadnuc od rakiet je Orot ideálne miesto pre tých, čo nemajú radi hluk veľkomesta, pracujú z domu a sú radi, keď ich deti behajú bosé po tráve v záhrade bez toho, aby pri nich musel niekto sústavne sedieť.
Stav a Michal sa v piatok napriek dažďu konečne pobrali von. Neboli vonku vyše týždňa. „Báli sa a ja som, pravdupovediac, bola rada, že sa nepýtali,“ hovorí Dana a obúva im gumáky.
V meste Beerševa na juhu Izraela prišli mnohí ľudia o strechu nad hlavou. Bez domova ostali celé rodiny.
FOTO: SITA/AP
Na hraniciach s Gazou
Gidi počas ostreľovania doma nebol. Dostal povolávací rozkaz. Sedel v tanku pri hraniciach s Gazou a čakal. V piatok už bol doma a rozčuľoval sa, že prišiel o niekoľko zákaziek a musel nechať doma malé deti pre nič.
Gidi nie je radikál ani macho. Napriek tomu si myslí, že do Gazy mali vojaci vstúpiť. Alebo ešte dlhšie ju bombardovať.
Neverí, že prímerie bude dlho trvať. Hádal sa o tom s kolegami z iných častí Izraela. Tí boli radi, že môžu ísť rýchlo domov. Mnohí v Gaze už boli a vedia, že to tam môže byť pekne krvavé.
Gidi spomínal, ako im dvakrát oznámili, že už vyrážajú, a potom ich v poslednej sekunde stopli. Napätie vystriedalo sklamanie.
Gidi nie je fanatik, Palestínčanom by dal, čo chcú a hneď. Chce však vedieť, že za to dostane pokoj pre Michala, Stava a Aviv. Nie pokoj medzi dvomi raketami. Pokoj bez rakiet.
Izraelskí vojaci v oblasti blízko pásma Gazy.
FOTO: SITA/AP
Von z taxíka!
V Ašdode, izraelskom najväčšom prístave asi 30 kilometrov od Tel Avivu, popíjali v piatok okolo obeda taxikári silný mätový čaj v malých šáločkách. V takmer štvrťmiliónovom meste žije veľa Židov z Maroka a tento čajový rituál si priniesli odtiaľ.
Elijahu je matuzalem ašdodských taxikárov. Má 75 rokov a bol jedným z prvých obyvateľov novopostaveného Ašdodu. Hoci Ašdod sa spomína už v Starom zákone a mesto poznali aj križiaci, nový Ašdod začali stavať až v roku 1956.
Elijahu pracoval celých osem dní konfliktu s Gazou, hoci mnohí jeho kolegovia zostali radšej doma. Jeho taxík smrdí od cigaretového dymu ako najhoršia putika na najhoršej adrese, ale faktom je, že Elijahu vie o všetkom, čo sa kde šuchne.
Posúva si po hlave veľkú pletenú kippu, vyspevuje si grécke pesničky a opisuje, aké to bolo, keď mal zákazníka a spustila sa siréna. Platí, a Izraelčania to počúvali niekoľkokrát denne, že ak začne húkať siréna a ste v aute, musíte ho odstaviť, vystúpiť, ľahnúť si na cestu tvárou k zemi a čakať.
V Ašdode by ste to mali stihnúť do 40 sekúnd (v Tel Avive napríklad do minuty a pol).
„Mal som tu takého dedka po mozgovej príhode, viezol som ho aj s jeho ženou na rehabilitáciu. Nedostali sme ho von z auta vôbec, keď sa spustila siréna. Za 40 sekúnd som to stihol akurát tak s mladými klientmi,“ vysvetľuje Elijahu.
Pred prichádzajúcim útokom rakiet varovala Izraelčanov siréna.
FOTO: SITA/AP
Téma svetových médií
Mohol odstaviť auto, ale doma nemohol vydržať. „Sedel som pri televízore a len som videl, ako prepínajú od reportéra k reportérovi a každý z nich povie, kde bol zase poplach. To ma deptalo.“
Tak to bolo prakticky celých osem dní. Obľúbeným aj veľmi zriedkavým vstupom izraelských reportérov umiestnených v najostreľovanejších lokalitách bola lakonická veta: „Nemám čo povedať.“ Na to nasledoval úsmev moderátora v štúdiu a poznámka: „Veď to je fajn.“
Elijahu ako mnohí obyvatelia izraelského juhu má reportérom za zlé, že problémom, ktorým oni žijú niekoľko rokov, sa poriadne zaoberali až vtedy, keď sa stal témou aj vo svetových médiách. V piatok, dva dni po prímerí, nebolo v Ašdode, odkiaľ reportovali nielen domáce médiá, ale aj zahraničné štáby, ani jednej novinárskej nohy.
Na poliach pri Ašdode, kde Izraelčania postavili protiraketové batérie Železná kupola, zostali po televíznych štáboch len žlté pásky označujúce, v ktorých miestach sa môžu pohybovať.
Elijahu vyhodil z okna svojho taxíka ďalší ohorok, pridal hlasitosť na rádiu, kde typickým orientálnym nápevom niekto prosil Boha o pokoj a vyhlásil: „Rakety nelietajú. Zabudnite na juh, idú voľby.“
Najprudší útok sa odohral v sobotu ráno, keď bolo vypálených takmer dvesto bômb.
FOTO: SITA/AP
Hrubá ruská sila
Niečo podobné hovoria aj ľudia v Beerševe. Iľja Margulis prišiel do mesta v prvej väčšej vlne novodobej ruskej imigrácie.
V meste žije od roku 1992 a hnevá sa, keď o Beerševe hovoria ako o periférii. Hovorí, že geograficky je to možno pravda, ale určite nie významom. Hrdo pripomína, že v žiadnom inom meste na svete nežije toľko šachových veľmajstrov ako v Beerševe.
Do mesta smerovalo po imigrácii do Izraela veľa ľudí z bývalého Sovietskeho zväzu. Mnohí z nich sú tiež presvedčení, že veľa vecí v bývalom Sovietskom zväze nebolo v poriadku, ale teória, že na niektoré problémy sa dá ísť len hrubou silou, je im stále sympatická.
Palestínske rakety a teroristi sú práve tým, na čo netreba používať rukavičky. „Nechápem to. Je to, ako keď svoje sústavne neposlušné decko na kolenách prosíš, aby prestalo namiesto toho, aby si mu dal jednu po zadku. Ja som zástanca Makarenka,“ hovorí Iľja.
Iľjovho priateľa zabil samovražedný atentátnik, ktorý sa odpálil v beerševskom autobuse v lete 2004. Beerševa dovtedy také útoky nepoznala. Ani Iľja.
Dovtedy vždy volil strany, ktoré sa usilovali o mier aj za cenu územných strát, bol mu sympatický Jicchak Rabin. Teraz je všetko inak. Iľja to vidí beznádejne.
Prímerie bolo vykúpením pre obe strany.
FOTO: SITA/AP
Evakuovala deti v inkubátoroch
Počas ôsmich dní útokov bol u dcéry v Ramat Hašaron neďaleko Tel Avivu. Na jej výzvy, aby sa presťahoval natrvalo, však nereaguje. V Beerševe má prácu, šachový klub a priateľov. Vždy žil ako nomád, už sa mu na staré kolená nechce sťahovať.
Jeho o dvadsať rokov mladšia priateľka Galina sa tiež bojí, že s ich príjmami by v centrálnom Izraeli živorili. Takto to tiež nie je práve luxus, ale vedia si našetriť na krátku dovolenku v zahraničí.
Žijú v prenájme, na ceny v centre nemajú. Navyše stále dúfajú, že v Beerševe bude lepšie. Progresívny primátor mesta Ruvik Danilovič chce z Beerševy urobiť výstavné mesto. Iľja aj Galina tomu veria. Majú aj svoje vlastné plány. Idú si hľadať nový byt, ktorý bude mať bezpečnostnú miestnosť. Galina z Beerševy nemohla odísť a tak pár sirén prežila na schodišti bytovky. Je zdravotná sestra a tie voľno v takýchto situáciách nedostávajú.
Párkrát evakuovala deti v inkubátoroch, upokojovala rodičky a ich rodiny. Aj tak bola radšej v nemocnici, ktorá bola inak poloprázdna, lebo každého, koho mohli poslať do domáceho ošetrovania, nechali odviezť domov. Tam sa cítila bezpečnejšie ako na schodoch s ostatnými nájomníkmi.
„Býva tu veľa rodín s malými deťmi. Zle sa mi na to pozeralo. Ja som zvyknutá ľuďom pomáhať, tu som bola bezmocná. Môžete niekoho pohladkať, povedať mu, že bude lepšie, ale často tomu sami neveríte.“
Galina by mohla ísť pracovať aj inde, zdravotné sestry potrebujú všade. Nechce. Izraelčania sa podľa jej názoru stiahli z Gazy a strieľa sa po nich aj tak. Teraz majú utekať z Beerševy? Kam? Do Tel Avivu? „Potom budú chcieť Arabi aj Tel Aviv a kam potom pôjdeme?“
Dym nad Gazou po zásahoch izraelských rakiet.
FOTO: SITA/AP
Ako po hurikáne Sandy
Poslednou obeťou raketových útokov na izraelskej strane bol beduín Alian Salim Alanbari. Žil v beduínskom meste Rafat neďaleko Beerševy.
V meste, ktoré je perifériou periférie, žije 54-tisíc ľudí a podľa izraelského internetového denníka The Times of Israel nie je v ňom ani jeden verejný kryt a väčšina súkromných obydlí môže len snívať o bezpečnostnej miestnosti.
Veľa beduínskych dedín je veľmi blízko k hraniciam s Gazou. Budovy v ich obydliach nie sú príliš pevné, v jednom dome býva zväčša celý klan.
Ak by raketa zasiahla takýto dom, je dosť možné, že by bolo veľa strát v rámci jednej rodiny. Tak ako sa to stáva v Gaze, kde sa tiež žije tradičným spôsobom života a kde nie je veľa miesta.
Izraelskí beduíni majú v Gaze príbuzných, sú však aj občanmi Izraela a tak bol ich postoj ku konfliktu komplikovaný. Nakoniec sa zhodli na tom, že raketa si nevyberá podľa toho, kto je akej viery či pôvodu.
Ostreľovanie však ukázalo, že pre chudobných občanov a chudobné mesto ako Rahat je všetko ešte ťažšie.
„Bolo to ako po hurikáne Sandy. Všetci písali o New Yorku, ale o tom, že na Staten Islande ľudia doslova živorili a nemal im kto pomôcť, zase toho toľko v novinách nebolo,“ povedal sociálny pracovník Džamal, podľa ktorého všetci dramatizovali rakety pri Tel Avive.
Málokto sa zamýšľal nad tým, ako sa o svojich občanov postarajú finančne podvyživené mestá.
Taká iná búrka
Minulý piatok podvečer sa začalo pomaly vyjasňovať. Izraelská južná diaľnica bola preplnená ako každý piatok, keď sa v oboch smeroch ľudia vracajú z posledných nákupov alebo sú už na ceste na šábesovú večeru k príbuzným.
V niektorých autách možno sedeli ľudia vracajúci sa domov z dočasného útočiska u rodiny či známych niekde viac na severe. Alebo naopak, odchádzali z juhu, aby si po ťažkom týždni u niekoho oddýchli.
Bol to taký bežný piatok. Až na tie búrky. Tie sú pre obyvateľov juhu menej zriedkavé ako rakety.