Možno by bolo dobré nedívať sa len na protiraketové batérie. Možno by bolo dobré zájsť na miesta, ktoré chránia.
Izraelčania sú často ako malé deti. Zvedaví a nedisciplinovaní. Vedia sa aj spontánne rozhodnúť a nehľadia na to, ako môže ich rozhodnutie vyzerať v očiach iných. A že môže vypáliť úplne inak, ako zamýšľali.
Správy o tom, že sa izraelskí občania v skupinách chodili pozerať na to, ako funguje protiraketová obrana Železná kupola, v praxi môžu patriť do kategórie dokumentujúcej takéto správanie. Zaujímavé je, aké reakcie to vyvolalo.
Mne sa to zdalo nezodpovedné, až s vlastným životom hazardujúce. To je jedna vec. Druhá: pripadalo mi to, ako pozeranie sa na nešťastie iných z diaľky, ako necitlivé prizeranie sa na trápenie sa niekoho iného.
Môj muž, rodený Izraelčan, to však videl o dosť inak. Nebezpečné to je, to hej. Ale aké prizeranie sa na nešťastie?
To vôbec tak nie je. To je prizeranie sa na to, ako tomu nešťastiu vieme vzdorovať a aké šikovné hlavičky to celé vymysleli.
Aj to je pohľad, a nie až taký úplne márny.
Aj tak tomu však nerozumiem. Rovnako ako som nechápala, ako si ľudia chodili pred pár rokmi fotografovať veľkými požiarmi zdevastovaný sever.
Lebo som mala pocit, že to nie je len o dokumentácii škôd. Je to o tom, že niekedy nevieme odvrátiť pohľad v pravej chvíli. A netýka sa to len Izraelčanov.
Mám však nápad. Možno by bolo dobré nedívať sa len na protiraketové batérie. Možno by bolo dobré zájsť na miesta, ktoré chránia.
Nie okúkať, ale sadnúť si tam na kávu, dať si obed, niečo si tam kúpiť. Aby sme ich nechali trochu zarobiť.
Aby sme miestnym pomohli dostať sa rýchlejšie na nohy. A nemuseli by sme to robiť len teraz, keď je všetko čerstvé.
Veď miesta, o ktorých hovorím, nie sú také vzdialené od centra krajiny. Naopak. Len nedávno sme zistili, že sú nebezpečne blízko.