Je to typická pekná vilová štvrť. Majestátne zrekonštruované budovy z prelomu 19. a 20. storočia, pred nimi upravené predzáhradky, na bránach menovky advokátov či lekárov. Niečo tu však nesedí.
Vo všetkých predzáhradkách sú inštalácie moderného umenia. Jedna pani visí na plote a obzerá si dielo Utopenec v bazéne, starší pán nemá problém otvoriť bráničku ani vojsť na trávnik, aby získal lepší záber na zakotvené lode v inej predzáhradke.
Otvorené brány
Mnohé domy majú brány otvorené a návštevníci prúdia sem a tam. Inde nakukujú do garáže, kde beží videoart, o kus ďalej umelkyňa ponúka cez plot tekvicovú polievku za dve eurá.
Miestna dôchodkyňa ochotne vysvetľuje, že výstavu na pozemkoch súkromných víl zorganizovalo mesto Hannover. Dodáva, že je to fajn príležitosť popri zaujímavom umení vidieť aj peknú architektúru.
Každú nedeľu je komentovaná prehliadka. Výstavu organizujú každé štyri roky už 20 rokov na tej istej ulici a podľa sprievodkyne žiadne dielo ešte nebolo poškodené. Majitelia víl majú umenie radi a na výstavu prispievajú.
Viac dôvery
Skúšam si predstaviť niečo podobné na Slovensku. Na umenie za dvojmetrovým betónovým múrom by sa mohli návštevníci pozerať možno cez kľúčovú dierku. Ak by ich do nosa neuhryzol strážny rotvajler.
A ak by majitelia otvorili brány, ako dlho by vydržali diela nepoškodené? Na vilovú galériu by sme asi potrebovali rozprávkovú vílu.
Alebo len trochu viac optimizmu a dôvery.
