Túto stránku zápisníka som napísala po tom, čo sme konečne vypratali kryt v našom byte.
Netrúfam si povedať, či ho v čase, keď vyjde v novinách, ešte budeme potrebovať. Pravdupovediac, netrúfam si odhadovať vôbec nič.
V našom byte žijeme už takmer päť rokov. Ako všetky novšie byty má jednu miestnosť, ktorá sa dá použiť ako kryt. Nikdy sme ju však tak nevolali. Bol to šatník, komora, sklad nepoužívaných hračiek, jednoducho extra úložný priestor.
Bola to jedna z tých situácií, keď odsúvate realitu niekam mimo, keď predstierate, že je všetko v poriadku. Ale pritom tušíte, vlastne viete, že to tak nie je. Potom, čo zneli sirény v Tel Avive a naše mesto sa z bezpečnej zóny presunulo do tej menej bezpečnej, nás realita dobehla.
Dá sa s ňou vyrovnať rôzne. My sme si povedali, že ju začneme akceptovať.
Vypratali sme z krytu zbytočnosti, skontrolovali, či dvere tesnia, či tam funguje telefónna linka a nanosili doň veci, ktoré tam patria. Vodu, nejaké jedlo, matrac, hračky pre Ruth, knihy, šach a lieky.
Možno to bolo predčasné, možno sa len stresujeme. Možno.
Na druhej strane sme urobili všetko, čo sme v tej chvíli mohli. Aj to je dôležité. Nenechať sa vliecť udalosťami a vyvarovať sa toho, aby sme v budúcnosti niečo museli ľutovať.
Tak máme uprataný kryt, byt zbavený zbytočností, ktoré len zavadzajú, a všetky cesty ku krytu sú priechodné. Aby sme to za tú minútu a pol stihli.
Presunuli sme sa do menej bezpečnej zóny a musíme sa podľa toho zariadiť. V tejto chvíli sa môžeme len pýtať, čo príde potom, keď sa už aj tá menej bezpečná zóna scvrkne a možno nebude stačiť ani ten kryt.
To neplatí len pre nás a náš byt, ale aj pre túto krajinu. A hoci to mnohí nechcú stále vidieť, lebo tak je to ľahšie, aj pre všetkých slušných ľudí.
