Analytička Slovenskej Atlantickej Komisie DANIELA RICHTEROVÁ, ktorá pôsobila v izraelsko-palestínskej organizácii zaoberajúcej sa mierovým procesom, si myslí, že Izraelčania si po návrate teroristov do Tel Avivu budú dávať väčší pozor na to, s kým cestujú.
Ovplyvnil teroristický útok v Tel Avive mierové vyjednávanie?
„Je prvým útokom v Tel Avive za posledných šesť rokov. Podobné útoky boli bežné počas druhého palestínskeho povstania, intifády Al-Aksá, ktorá trvala približne päť rokov, vyžiadala si tisíc obetí na izraelskej strane a trikrát toľko palestínskych životov. Útok na autobus zmenil charakter konfliktu, stal sa osobnejším, bezprostrednejším najmä tým, že bežní Izraelčania sa opäť budú obávať nielen rakiet z Pásma Gazy, ale aj ľudí, ktorí s nimi cestujú vo verejnej doprave, večerajú v jednej reštaurácii alebo chodia na univerzitu.“
Zdá sa, že Izrael odložil pozemnú operáciu v Gaze, je v hre aj po prímerí, ktoré oznámila Clintonová?
„Taká možnosť stále existuje. Izraelsko-palestínske prímeria bývajú krehké. Taktiež Izrael zatiaľ neohlásil demobilizáciu 75-tisíc vojakov, ktorú schválil pred piatimi dňami.“
Zohrala pri načasovaní konfliktu svoju úlohu predvolebná kampaň v Izraeli?
„Po operácii Liate olovo, ktorá sa tiež odohrala približne dva mesiace pred parlamentnými voľbami, sa zdvojnásobili preferencie vtedajšieho ministra obrany Ehuda Baraka, ktorý viedol operáciu. Aj teraz to môže súvisieť. “
Je prekvapením, že palestínske rakety dopadali až k Tel Avivu a Jeruzalemu?
„Pre verejnosť áno, ale pre izraelské spravodajské služby nie. Vedeli a vedia o tom, že do Gazy sa priebežne pašujú zbrane najmä iránskej výroby a dokonca, že už priamo v Gaze existuje know-how na výrobu rakiet Fajr-5, po slovensky Úsvit, ktoré majú dostrel až 75 km – teda dosť na to, aby zasiahli Tel Aviv alebo Jeruzalem. Dnes tento fakt údajne potvrdil aj veliteľ iránskych Revolučných gárd Mohammad Džafárí.“
Malo by medzinárodné spoločenstvo považovať Hamas za teroristickú organizáciu alebo by s ním mal vyjednávať ako s politickou silou?
„Toto je otázka, ktorá si vyžaduje širšiu diskusiu. Nie je to však vylúčené. Konkrétne v palestínskom kontexte existuje precedens, keď v roku 1994 Izrael aj Spojené štáty americké stiahli Organizáciu za oslobodenie Palestíny zo zoznamu teroristických organizácií. Dnes medzinárodná komunita uznáva túto organizáciu aj jej predsedu Mahmúda Abbása za oficiálnych predstaviteľov palestínskeho ľudu. Podľa môjho názoru však dnes Hamas nie je dostatočne silný ani pripravený na to, aby sa zbavil politiky násilia a začal používať diplomaciu ako hlavný prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov. Taktiež, súčasná pravicová vláda v Izraeli má problém vyjednávať čo i len s predstaviteľmi Organizácie za oslobodenie Palestíny. Ako sa hovorí, na tango potrebujete dvoch.“
Významnú rolu vo vyjednávaní hral egyptský prezident z Moslimského bratstva, z ktorého sa vyčlenil aj Hamas. Čo to znamená pre Izrael?
„Skôr znie otázka tak, že čo to znamená pre Egypt. Ten sa musí rozhodnúť, či bude stáť po boku Hamasu, ktorý založil koncom osemdesiatych rokov, alebo či si udrží krehké spojenectvo so Spojenými štátmi a zachová mierovú zmluvu s Izraelom. Pravdepodobne sa prezident Mursí verejne nevzdá ani jednej z týchto lojalít - navonok sa bude stavať na stranu Hamasu, ale zároveň bude pokračovať v zákulisnom vyjednávaní so Spojenými štátmi a Izraelom. Podľa mojich informácii existuje priama linka medzi vysoko postavenými osobnosťami v Izraeli a tými, ktorí určujú smerovanie egyptskej zahraničnej politiky.“
