Sandy, hurikán s menom lacnej striptérky sa neuveriteľným spôsobom votrel nielen do života východného pobrežia, ale aj do prezidentských volieb.
Prezident Obama v ľahkej nevýhode po nie úplne vydarených debatách dostal od ľudu červené body za adekvátne reakcie pri zvládaní „svojej katastrofy“.
V skutočnosti však v New Yorku ešte pár dní pred voľbami hovorili o voľbách zväčša len ľudia, ktorí hurikánom neboli postihnutí.
Napríklad obyvatelia niektorých častí Brooklynu ostali suchí, aj keď izolovaní pre metro, a unudený hornotriedny Horný Manhattan sa už v utorok bicykloval po Central Parku.
Na dne koša
Ostatní zo seba striasali dozvuky Sandy ešte aj nasledujúci, volebný utorok. Mojim susedom o štyri domy ďalej v deň volieb stále nefungovalo kúrenie, inde netiekla teplá voda.
Doktorandka Krista mi povedala, že ona ako mladý človek situáciu viac-menej zvláda, ale nevie si predstaviť, ako chladné počasie prežívajú v nevykúrených bytoch starší obyvatelia East Village. Veru...
A to po týždňovom výpadku energie, ktorý z budov na Dolnom Manhattane urobil strašidelné tunely. Niektoré paneláčiky majú aj dvanásť poschodí a na úzkych strmých schodiskách nie sú žiadne okná, takže je tam dokonalá tma.
V bytoch bývajú aj veľmi starí, aj veľmi nevládni ľudia - počas výpadku boli niektorí z nich týždeň uväznení v svojich chladných domovoch.
Keď sme sa štyri dni po Sandy s kamarátkou, ktorá ma prichýlila v brooklynskom Williamsburgu, išli pešo cez most pozrieť, ako to u mňa vyzerá, našli sme územie zombíkov.
Dolný Manhattan, večne preplnený veselým mixom najrôznejších etník a vekových aj zárobkových skupín, bol tmavý a pustý.
Na vyhasnutých reštauráciách boli stiahnuté mreže, na ulici, cez ktorú sa človek normálne prediera, sa len kde-tu krčili skupinky ľudí okolo generátorov. Dobíjali si telefóny.
Tí mladší a aktívnejší merali denne 47-minútovú cestu (jeden smer) cez most, aby mohli v Brooklyne pracovať, alebo sa aspoň zohriať v plne funkčných podnikoch.
Každý deň „po“ sme sa po zobudení venovali správam: podarilo sa už elektrárňam nakopnúť všetky energetické body Manhattanu? Alebo aspoň niektoré? A čo metro? Bezprecedentné výpadky miatli Newyorčanov zvyknutých na svoje vysokoefektívne mesto, turisti nečinne postávali na mŕtvych uliciach.
Správy o ľuďoch, ktorí sa v niektorých štvrtiach, napríklad aj mojej, pre nedostatok potravín vrhali na dná odpadkových košov, nám príliš nepridávali na nálade.
Mesto zachvátila solidarita. Boli takí, ktorým sa ušlo jedlo z luxusných reštaurácií, takí, čo varili pre ostatných z vlastných zásob, no aj takí, čo sa vrhali na odpadkové koše.
FOTO: SITA/AP
Brooklyn proti Manhattanu
Na prvej obhliadke bytu sme sa s Anabelou vo svetle našich privilegovane dobitých mobilov vyštverali na štvrté poschodie úplne čierneho domu, kde sa nachádza moja garsónka.
Na chodbe sme okrem tmy našli portorických susedov zamrznutých vo svojich tradičných pózach – fajčiacich pred dverami bytu.
Vymenili sme si dojmy, ale keďže sú mladí a zdraví, alebo možno preto, že ich rodičia nakupujú v kvantách – stretávam ich na schodoch, ako sa trepú so záplavou igelitiek zo supermarketu – najviac im prekážalo to, že nemajú signál na telefóne.
Problém so sieťou trápil veľa obyvateľov mesta a svoju závislosť od internetu neváhali prejavovať, len čo sa vyštverali do kaviarní Starbucks v nepostihnutých častiach mesta, kde sa okamžite a s úľavou pripájali na internet.
Zbalila som si čisté veci a jedlo, ktoré sa vo vypnutej chladničke nestihlo pokaziť, a vybrali sme sa naspäť na púť po moste.
Brooklynský Williamsburg, už aj tak dosť nadšený sám sebou, len pred celým New Yorkom potvrdil, že má navrch, nielen čo sa týka šik butikov, ale aj strategickosti a bezpečnosti polohy.
Pritom sa nachádza priamo na brehu Východnej rieky, presne oproti East Village na Manhattane. Kým sa Brooklynčania prechádzali po obchodoch, v rukách čerstvé teplučké kapučína, časti Dolného Manhattanu boli dotknuté, že sa na ne zabudlo.
Nielenže boli vyše týždňa energeticky a dopravne odrezané – metro bolo plné vody -, ale na niektoré miesta sa zrejme nedopracoval Červený kríž ani iné organizácie, zachraňujúce New Jersey a Staten Island.
Doprava vôbec nefungovala. Dostať sa z New Jersey do mesta bol obrovský problém.
FOTO: SITA/AP
Také zlé to ešte nebolo
Určité ostrovčeky domov zrejme ostali nezaopatrené, a okrem toho malo veľa ľudí strach opustiť byty – báli sa vykradnutia - a tak prichádzali o pomoc, ktorá sa organizovala v uliciach.
Aj pri mojej prvej návšteve štyri dni „po“ lepila na dvere nášho domu pracovníčka charitatívneho združenia informácie o tom, kde tí v núdzi nájdu teplú stravu a čistú vodu.
Aktívne sa pomáhalo vo štvrtiach, kde Sandy zaúradovala najprísnejšie: v prímorských častiach Rockaway, v Red Hooku alebo na spomínanom Staten Islande. Fotky vodou zdevastovaných štvrtí, okrem finančného okrsku väčšinou chudobných, vôbec nepripomínali New York.
Pre záplavy bohužiaľ tiež chvíľu trvalo, kým pomoc dorazila. Newyorskí umelci napísali starostovi petíciu, aby konkrétne do Rockaway poslal adekvátne posily.
Medzitým sa aktivizovali občania a vytvárali početné dobrovoľnícke skupiny, napríklad na pláži v Rockaway vytvoril miestny surfový klub záchrannú stanicu pre tunajšie obyvateľstvo.
Milovaní požiarnici pomáhali aj počas dní, keď nemali službu. Každú hodinu sa vynárali nové a nové frustrujúce správy o devastáciách: zničené umelecké diela v galériách v Chelsea, zaplavené priestory v brooklynskom Dumbe, zničené autá na južnom cípe Manhattanu, rozbité mólo na Coney Island. Narastajúci počet obetí... A pretrvávajúci pocit bezmocnosti a zároveň nesmiernej vďaky, že sme Sandy prežili v teple a pohodlí.
„Takéto zlé to nikdy nebolo,“ hovorili aj ľudia, ktorí zažili najdlhšie black-outy, výpadku prúdu.
Skupinky ľudí sa hromadili aj okolo generátorov. Dobíjali si telefóny.
FOTO: SITA/AP
Voda sa už dá piť
Najkatastrofickejšie správy mi pred začiatkom Sandy chodili zo Slovenska. Vlastne boli dôvodom, prečo som nakoniec podľahla panike a hodinu predtým, než prestalo chodiť metro, nasadla na „L“ do Brooklynu.
Po Sandy sa k nám opäť zo Slovenska trúsili informácie o baktériách, infekciách a potkanoch. Nevedeli sme, čo je na nich pravdy, lokálne médiá zrejme v snahe predísť masovej hystérii nehovorili o možných hygienických nástrahách takmer nič.
Po návrate domov na Manhattan sme sa so známymi zhodli na tom, že voda, ktorá prichádza do styku s ústami, by mala byť minimálne prevarená.
Inak sme nemali veľmi na výber, obchody ponúkali akurát spotené, zjavne predsandyovské šaláty. Aj reštaurácie otvorili okamžite, ako sa im vrátila šťava, a rýchlo sa napĺňali Newyorčanmi, hladnými po svojich obľúbených jedlách aj po obľúbenej forme socializácie.
Na tretí deň už neoplachovali riady minerálkou ani brazílske modelky a opäť sme sa zhodli, že sa budeme spoliehať na miestne vodárne a ich chemikálie, ktoré vodu iste poriadne „prečistia“ aj od posledných zvyškov trusu a mŕtvoliek hlodavcov.
Medzitým do mesta prilietali z najrôznejších krajín ľudia, dúfajúci, že v nedeľu pobežia slávny Newyorský maratón. Ten bol na poslednú chvíľu zrušený: prvýkrát v histórii.
Vysvetlenia sa pohybovali najmä v etickej rovine, starosta NY Michael Bloomberg (podľa mňa správne) argumentoval tým, že by nebolo vhodné, aby sa cez niektoré stále postihnuté oblasti šinul adrenalínový zástup športovcov.
Niektorí sa báli, že im počas búrky vykradnú byty, inde by už nebolo čo kradnúť.
FOTO: SITA/AP
Zábava sa odkladá
Mesto skutočne zachvátila solidarita. Napriek tomu, že sa v Soho už vo veľkom nakupovali zimné veci – počas Sandy sa značne ochladilo -, obchodíky v East Village boli vysvietené, no prázdne, a ľudia neustále rozvíjali nové možnosti pomoci.
Finančná podpora organizáciám typu Červený kríž sa pokladala za absolútne, symbolické minimum, drahé vychytené podniky downtownu usporadúvali grátis oslavné večierky pre ľudí z ulice.
Zo Slovenska mi známi písali, že sa už iste teším domov, že to muselo byť peklo. Neustále som opakovala, že som mala strašné šťastie.
Vlastne som rada, že som Sandy zažila spolu s New Yorkom – najpevnejšie väzby si človek vytvorí vo vzťahu, v ktorom prežije nielen krásne, ale aj smutné a ťažké momenty. A rovnako ako vzťah milencov chápu len jeho aktéri, je aj skúsenosť so Sandy do istej miery neprenosná.
Na odutých a nechápajúcich zahraničných bežcov som narazila ešte v stredu po voľbách. Znudene vysedávali v kníhkupectve a sťažovali sa čašníkovi z kaviarne, že nemohli bežať.
Manhattan sa pomaličky zbieral z obrovskej šupy, ktorú mu Sandy uštedrila, a vonku sa už zmrákalo pred ďalšou pohromou, akoby na ilustráciu pre sklamaných maratóncov.
Kým si miestni ešte stále vymieňali historky z hurikánu, turisti sa pri pohľade na snehovú víchricu rozčuľovali, ako sa teraz dostanú do divadla na Broadwayi!
Keď som vychádzala z kaviarne kníhkupectva, boli len štyri hodiny poobede, ale vonku bola tma a do chumelice fúkal silný vietor, taký, pre ktorý vlekári na Chopku „neťahajú“. Tak teda prišla aj avizovaná druhá búrka.
Snehovou čľapkanicou som sa prebrodila domov, vyšla po strmom schodisku na najvyššie poschodie, pozdravila susedov fajčiacich pred dverami mentolové cigarety, vyzula si premočené tenisky, ešte raz poďakovala pánbožkovi a poprosila ho, aby tentoraz nevypínal svetlo a kúrenie.
