"Vtedy som už bola príliš stará, aby som sa mohla veľmi zmeniť," povedala nám v Prahe v Havlovej knižnici, kde predstavila svoju najnovšiu knihu Pražská zima. Opisuje v nej prelomové momenty v histórii svojej rodiny a krajiny, ktorú jej otec zastupoval ako diplomat, kým ho najskôr nevyhnali nacisti a potom komunisti. Sama o nej hovorí ako o ľúbostnom liste Prahe a Československu.
Ako sa vidíte? Ako Američanka, Čechoslovenka či ako Židovka?
Ako všetky tri. Ja som sa tu v Prahe na Smíchove narodila. Keď som sa pýtala rodičov, či som Češka, alebo Slovenka, tak mi povedali, že som Čechoslovenka, pretože oni boli tou prvou generáciou, ktorá vyrástla v prvej republike. Obaja verili v demokraciu, ktorá tam vtedy naozaj fungovala. A tak som to vždy cítila aj ja.
Až keď ste mali 59 rokov, prišiel za vami reportér Washington Post s tým, že vaši rodičia boli židia. Ako bolo možné, že ste to nevedeli?
Pravda je taká, že som bola pokrstená katolíčka a zobrala som si muža protestanta. Moji rodičia sa videli ako sekulárni Čechoslováci. Keď som objavila ich sobášny list, mali tam napísané: bez vyznania. Keď sa po vojne vrátili, nikoho tu nenašli. Potom sme išli do Juhoslávie a nakoniec do Ameriky. Rozhodli sa, že sme taká malá rodina a teraz máme šancu začať život odznova.
Počas holokaustu vám zomrelo 25 príbuzných. To sa o tom s vami nikdy nerozprávali?
Nie, všetko smutné hodili za hlavu. Vedela som všetko o histórii aj o holokauste, ale netušila som, že s tým mám niečo spoločné. Pamätám sa, ako sme prišli po vojne do Prahy a rodičia mi povedali, že babička s dedkom zomreli, pretože boli starí. Myslím, že pre nás chceli zabezpečiť normálny život a tých mŕtvych už nemohli prinavrátiť späť. Teraz ma veľmi mrzí, že sme sa o tom vôbec nerozprávali.
Nič ste nenašli ani v škatuliach svojho otca?
O židovstve nič, ale našla som medzi jeho vecami román, ktorý je o človeku, ktorý sa vráti domov a zistí, že všetci jeho blízki sú mŕtvi. Teraz, keď si to dám dohromady, tak už viem, že písal vlastne o sebe.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Pravdu o svojom pôvode ste sa dozvedeli práve v čase, keď ste sa ako prvá žena ujali amerického ministerstva zahraničia, bolo to ťažké?
Pri previerke, keď som nastupovala ako šéfka diplomacie, sa ma pýtali, čo si myslím, že by som im mala povedať. Vtedy som im povedala, že moji rodičia sú možno židia. A oni mi vravia: a to má byť problém? Veď prezident nie je antisemita. Potom o mne ten novinár písal profil a zistil, ako to presne bolo. Keď som bola prvý deň v práci, mala som pocit, že mám ako prvá žena behať maratón za Spojené štáty, a ešte mi k tomu naložili ťažký batoh.
So svojimi vnukmi teraz oslavujete Vianoce aj Chanuku. Ako vás to zistenie zmenilo?
Moja najmladšia dcéra si zobrala žida a ich syn sa teraz na jar pripravuje na svoj bar micva. Moje deti mali strašne rady mojich rodičov, s ktorými sme vždy oslavovali Vianoce pri stromčeku s českými koledami. A teraz, keď sa zídeme, oslavujeme Chanuku, a keď zapaľujeme sviečky, tak spievajú: Ježišku, panáčku. Takže sme trošku popletení.
A vás osobne sa to ako dotklo, ste veriaca?
No, keď som sa to všetko dozvedela, mala som už 59 rokov, a to je vek, keď sa veľmi ťažko zmeníte. Bola som vychovaná ako kresťanka a som veriaca, chodievam do kostola, ale veľmi si vážim židovské tradície aj históriu, a preto to dosť miešam.
Hovoríte o sebe, že sa cítite ako Čechoslovenka, čím to je? Strávili ste tu len pár rokov a aj to ako malé dievča.
Po prvé preto, že moji rodičia sa so mnou rozprávali po česky a po druhé preto, že oni boli naozaj veľmi hrdí na to Československo aj T. G. Masaryka. Môj otec o tom písal a ja tiež, pretože som chcela robiť to, čo robí môj otec, vždy som chcela byť jeho báječná dcéra. Keď môj otec písal knihu o tom, ako to tu komunisti v štyridsiatom ôsmom prevzali, ja som písala o sociálnom demokratovi Fierlingerovi, ktorý spolupracoval s komunistami, a doktorát, ako novinári ovplyvňovali Pražskú jar v roku 1968. Som však československá Američanka, najviac som Američanka, mám ten americký optimizmus, ktorý tu ľudia nemajú. Takže v čomsi som úplne iná. Keď som bola šéfkou americkej diplomacie, tak prijali Česko do NATO. A keď sa to dialo, český premiér Václav Klaus povedal: Pozrite, Američanka, ona to berie príliš optimisticky.
Myslíte, že vaše nadšenie pre Československo pomohlo rozšíreniu NATO smerom na východ?
Myslím, že áno.
Ako ste brali Slovensko?
Poviem vám jednu príhodu, keď sme začiatkom 90. rokov robili prieskum v Košiciach, a pýtali sme sa, či by v hokeji chceli byť prví za Česko-Slovensko, alebo dvanásty za Slovensko. Vybrali si to dvanáste miesto. Vy ste jednoducho chceli byť samostatná krajina a ja som bola pri začiatkoch toho zamatového rozvodu. Ale môžem vám povedať, že môj kroj bol z Piešťan. To dievčatko, ktoré chodilo s otcom diplomatom na letisko rozdávať kvetinky v kroji, to som bola ja.
Keď ste v Prahe predstavovali svoju najnovšiu knihu Pražská zima, na autogramiáde vás napadli prosrbskí aktivisti. Nahnevalo vás to?
Prišlo sa mi z toho smutno. Ľudia sa ma často pýtajú, či sa môj život a politika zmenili, keď som zistila, že som židovského pôvodu, tak ja im hovorím, že nie. Pretože už ako dieťa Mníchova som sa rozhodla, že sa na také veci, keď sa deje etnická nenávisť a ľudí nakladajú do vlakov, nemôžeme len tak pozerať. A preto, keď som bola veľvyslankyňou pri OSN, veľmi som prežívala to, čo sa deje v Bosne a potom neskôr v Kosove, keď som bola šéfkou diplomacie. Tam sa diali etnické čistky, a to sa predsa nesmie diať koncom 20. storočia. A teraz, keď som videla tých aktivistov, ktorí vôbec nerozumeli, čo sa tam dialo, veľmi ma to zarmútilo. A pritom nie som proti Srbom. Môj otec ich mal veľmi rád, keď sme žili v Juhoslávii.
Keď ste sa stali šéfkou americkej diplomacie, dostali ste nálepku najvplyvnejšia žena sveta. Brali ste to tak?
Nie, ale veľmi ma to bavilo a bola som na to hrdá. Vždy som to brala tak, že keď Amerika niekde nebola, stalo sa niečo zlé. Napríklad nebola pri Mníchove, a bolo zle, napríklad keď nebola pri začiatku druhej svetovej vojny a potom neoslobodila Československo, stali sa zlé veci. Takže keď som sa stala šéfkou diplomacie, bola som veľmi hrdá, že môžem meniť veci.
Do Československa ste chodili pomerne často a veľmi rýchlo ste sa spriatelili s Václavom Havlom, boli ste aj vlani na jeho pohrebe. Ako ste sa zoznámili?
Ja som o ňom, samozrejme, dlho vedela a čítala som o ňom, ale stretli sme sa až po páde železnej opony. Pamätám sa, že keď som prišla do Československa ešte za Národný demokratický inštitút, ktorý sa zaoberal šírením demokracie vo svete, tak sme sa dostali do jeho kancelárie, kde ma kedysi môj otec brával za Janom Masarykom. Vtedy Havel prišiel ku mne a povedal, Ja vás poznám, vy ste pani Fullbrightová (smiech). A keď som mu povedala, kto som a ako mu môžeme pomôcť, odpovedal, že s volebným zákonom. O dva dni prileteli do Prahy experti z Fínska či Austrálie a už sa pripravoval. Potom ma pri svojej prvej návšteve v USA označil za svoju poradkyňu. Rýchlo sme sa spriatelili a veľmi často navštevovali. Myslím, že Česi prežívali šťastné obdobie, keď bol prezidentom, pretože ich viedol človek, na ktorého mohli byť hrdí.
Diplomatka s príbehom Madeleine Albrightová bola skutočne zaskočená, keď jej začiatkom roka 1997 zavolal reportér Washington Post, že má prekvapivé informácie o jej rodinnej minulosti.
O pár dní neskôr, 4. februára, americký denník na prvej strane písal, že má židovské korene a väčšina jej rodiny zahynula v koncentračných táboroch.
Albrightová sa v tom čase ako prvá žena v americkej histórii ujala postu ministerky zahraničia. Dovtedy to ešte žiadna Američanka nedotiahla tak ďaleko v politike.
Do vlády ju vytiahol americký prezident Bill Clinton. Najskôr z nej urobil veľvyslankyňu pri OSN, potom šéfku americkej diplomacie. Stala sa ňou žena, ktorá o sebe často, a v bezchybnej češtine, rozpráva, že sa cíti ako Čechoslovenka. „Narodila som sa predsa v Prahe.“
Určite aj jej nadšenie pre jej rodnú krajinu pomohla prvému rozšíreniu NATO o stredoeurópske krajiny s výnimkou Slovenska, ktoré vtedy zabrzdil autoritársky režim Vladimíra Mečiara. Český Forbes ju nedávno označil za najmocnejšiu Češku roka 2012.
Diplomati bývajú často nudní, presvedčení, že najväčším umením je veľa rozprávať a nič nepovedať. Albrightová nemusela ani rozprávať, aby zaujala. Stačilo, že si dala na svoj kabát brošňu, ktorých sa stala vášnivou zberateľkou, aby dala najavo, čo si práve myslí.
Tak napríklad na stretnutí s ruským lídrom Vladimirom Putinom si na sako pripla tri japonské opičky, ktoré si pred zlom zakrývajú uši, ústa aj oči. Dávala tak najavo, čo si myslí o porušovaní ľudských práv v Čečensku.
„Na Madeleine Albrightovej bola pre mňa najzaujímavejšia jej intelektuálna zvedavosť,“ povedal SME slovenský analytik Tomáš Valášek, ktorý jej radil pri koncipovaní novej stratégie NATO. „Nemá tendenciu mnohých úspešných ľudí automaticky odsúdiť, že zjedli všetku múdrosť sveta, hoci kus histórie osobne zažila. Stále sa chce učiť od ľudí okolo seba, pýta sa otvorene a pozorne počúva.“
Diplomatkou sa nestala náhodou. Jej otec Josef Korbel bol známym československým diplomatom, ktorý mal blízko v Edvardovi Benešovi aj Janovi Masarykovi počas ich exilu v Londýne, kde emigroval ako československý utečenec pred nemeckým protektorátom. Svoju malú dcéru Madlenku tam aj pokrstili a vychovávali v katolíckej viere. Po vojne utekali z Československa druhýkrát, tentoraz už pred komunistami. S rodinou nakoniec zakotvila v Spojených štátoch, kde získala americké občianstvo.
Jej otec sa dal na akademickú dráhu, ktorá zlákala aj Albrightovú. Stala sa profesorkou medzinárodného práva na Georgetownskej univerzite. Pracovala pre Demokratickú stranu. Politikou žije dodnes. Je poradkyňou prezidenta Baracka Obamu a nedávno na jeho kampaň pred americkými voľbami vyzbierala 200-tisíc dolárov.
Madeleine Albrightová: Pražská zima Úryvok z knihy
V sobotu 10. mája 1941 večer zvrhla luftwaffe na Londýn viac ako 700 ton bômb. Rozhorelo sa vyše dvetisíc požiarov a boli poškodené významné symboly impéria ako Britské múzeum, Tower, Dolná snemovňa a Westminsterské opátstvo. Zahynulo viac ako 1400 Londýnčanov. Pre Angličanov to bolo najkrutejšie bombardovania za celú vojnu.
Čoskoro nato, niekedy okolo mojich štvrtých narodenín, sa rodičia rozhodli, že to už by mohlo stačiť. Bezpečnejšie bude presťahovať sa niekam von z mesta. Našťastie sme mali kam ísť. Brat môjho otca Honza býval s manželkou Olou a deťmi Alenou a Jiřím severozápadne od Londýna v Berkhamstede, v impozantnom dome zo 16. storočia, zdobenom vistériami a žltými ružami.
Môj strýko už niekoľko rokov spolu s dedkom Arnoštom podnikal v odbore stavebnín a montovaných domov. V roku 1937 alebo 1938 založil pre medzinárodnú spoločnosť, ktorá ich zamestnávala, pobočku v Anglicku. Na jar 1939 za ním prišla rodina. Alene, o tri roky staršej ako ja, neskôr hovorili, že ich rodina musela opustiť Prahu pre pôsobenie môjho otca v politike.
Sama si na žiadne hádky nespomína, ja si však vybavujem, ako sa strýko Honza a môj otec často nahlas preli. Dôvodom mohli byť aj ich odlišné povahy alebo len súrodenecké súperenie. V každom prípade som zo svojej spálne nad kuchyňou často počula, ako sa v noci hádajú, aj keď som netušila prečo.
Cez víkendy chodili na návštevu českí priatelia. Keďže za vojny bol nedostatok, prispeli vždy niečím na zjedenie. S podporou takej priateľskej spoločnosti sa jedného dopoludnia na konci mája 1941 moji rodičia nechali v Kostole Najsvätejšieho srdca pokrstiť na katolíkov. Ja som bola pokrstená tiež, hoci si na obrad krstu nepamätám.
Keď som v roku 1997 zistila, že naša rodina má židovský pôvod, spočiatku som sa domnievala, že rodičia na katolicizmus konvertovali preto, aby unikli holokaustu. Tento môj výklad však bol nesprávny, už sme predsa žili v Anglicku. A napokon konvertovanie pre nacistov nič neznamenalo.
Prečo sa tak teda rodičia rozhodli? Určite sa tým nepokúšali oklamať priateľov a známych, pre ktorých ich židovský pôvod nebol tajomstvom. Prekvapilo ma to, rodičov som sa na to opýtať nemohla a mohla som o tom s odstupom viac ako polstoročia len špekulovať. Dôkladne som o tom premýšľala a snažila som sa ich rozhodnutie pochopiť.
Predovšetkým pochybujem, že nejakú úlohu zohrali teologické dôvody. Otec bol vychovaný v takmer úplne laickej domácnosti. Podľa sesternice Aleny dedko Arnošt rodine zakázal chodiť do synagógy. Pokiaľ viem, na mojich rodičov nijako nezapôsobil vplyv židovských mysliteľov, ktorí mali začiatkom 20. storočia značný ohlas - ako napríklad Martin Buber, ktorého Tri reči o židovstve pomáhali položiť základy českého sionizmu. Pri príležitosti sobáša sa obaja rodičia nechali zapísať ako "bez vyznania".
Neznamená to, že zmýšľali úplne rovnako. Prinajmenšom na povrchu bola matka citovejšia, menej racionálna než otec. Podobne ako mnohí Česi a Slováci mala zmysel pre spiritualitu spočívajúcu vo viere, že existujú tajomstvá, pre ktoré nemá veda vysvetlenie a že hranice medzi životom a smrťou nie sú také neprekročiteľné, ako sa všeobecne predpokladá. Jej hľadanie duševnej posily mohli prehĺbiť strach a napätie vojnových rokov aj bolestné odlúčenie od jej drahých doma. K najbližším priateľom rodičov patrili v tom čase Jaroslav a Milada Stránskí, obaja praktizujúci katolíci.
Jaroslav mal drobnú postavu, bývalý profesor práva a vydavateľ Ľudových novín, minister v exilovej vláde a so svojimi komentármi častý prispievateľ slovenského vysielania britského rozhlasu. Jeho rodina mala tiež židovské korene a konvertovala v deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Milada vyrastala v zbožnej domácnosti a nadšene prispievala k spáse duší blížnych. Je možné, že nápad prestúpiť ku katolíkom získal najmä pre moju matku na príťažlivosti povzbudením od Stránských.
Druhým a podľa mňa výpovednejším faktorom mohlo byť želanie rodičov zdôrazniť československú a demokratickú identitu rodiny. Naša vlasť bola prevažne kresťanská a veľa Čechov a Slovákov si nespravodlivo spájalo židovskú kultúru s nepriateľmi svojich národných túžob.
Tieto predsudky, ktoré mali pôvod v dobách rakúsko-uhorskej ríše, síce v republike Tomáša Masaryka zoslabli, väčšina československých Židov však stále hovorila po nemecky alebo po maďarsky.
Túžba pôsobiť úplne československy pravdepodobne vysvetľuje, prečo sa aj naša rodina za vojny zbavila dvojbodky v priezvisku, aj keď k tomu mohla prispieť aj skutočnosť, že na britských písacích strojoch príslušný symbol chýbal.
Meno "Korbel" rozhodne znelo viac po česky a menej po nemecky ako "Körbel".
A napokon asi najdôležitejší dôvod - myslím si, že rodičia vstúpili do cirkvi kvôli dieťaťu, ktoré mali, a deťom, ktoré mali v pláne mať. Teta Ola, sesternica Alena a bratranec Jiří si krstné listy priviezli už z Prahy a ich príklad tiež mohol zapôsobiť. Ako predpokladám, rodičia usúdili, že budeme mať ľahší život, keď budeme vychovaní kresťansky a nie židovsky. Dôvody k takémuto záveru v Európe v roku 1941 netreba vysvetľovať.
Ľudia sa ma pýtajú, či rozhodnutia rodičov ľutujem. Neviem, ako na takú otázku odpovedať. Ťažko si dokážem predstaviť iný život, než aký som spoznala, alebo porovnávať niečo, čo mohlo byť, s tým, čo bolo a je. Hlboko obdivujem židovské tradície, ale nemohla som sa, počínajúc vekom 59 rokov, považovať za ich súčasť.
Oslavujem so svojimi vnúčatami ako Vianoce, tak Chanuku, a mám byť prečo vďačná za to, že moje korene sú bohatšie a zložitejšie, než som si myslela - ale aj tak by som si priala, aby mi rodičia vo veku, keď by som už bola schopná to pochopiť, boli bývali vysvetlili, čo urobili. Ako rada by som mala príležitosť to s nimi zo všetkých stránok prebrať. Kedy presne sa tak rozhodli a z akého dôvodu?
Hoci treba byť veľmi opatrný pri kladení príliš hypotetických otázok, je, myslím, dôležité, aby som sa zmienila o svojom presvedčení, že moji rodičia - súdiac podľa všetkého, čo viem o hodnotách, ktoré vyznávali - by k takému rozhodnutiu nepristúpili, ak by počkali ešte štyri roky.
Svet v roku 1945 bol iný ako v roku 1941 a stále je. Prenasledovanie Židov nacistami bolo v čase nášho krstu v plnom prúde, ale desivý vývoj holokaustu bol len v najranejšej fáze.
Českí Židia ešte neboli zvážaní do koncentračných táborov ani nemali povinnosť nosiť žltú hviezdu. Rodičia museli rozhodnutie konvertovať považovať za ťažké, ale uskutočnené predovšetkým s myšlienkou na budúcu generáciu rodiny. Na konci vojny by želanie byť súčasťou českej kultúry, teda nie nemeckej, bolo ešte silnejšie, ale pokus nahradiť židovskú identitu identitou kresťanskou - a to bez skutočnej náboženskej potreby - už by bol ťažko predstaviteľný.
Videné prizmou holokaustu, mravné aspekty ich voľby sa neodvolateľne zmenili. Možno práve preto si rodičia nenašli príhodnú chvíľu, aby si so mnou o svojom rozhodnutí pohovorili, a podľa všetkého sa vyhýbali aj rozhovorom na túto tému s kýmkoľvek iným. Pred vyvraždením šiestich miliónov Židov by možno slová našli, potom už nemohli.
