Meno Ernesta Weidlera (* 1. 2. 1933 †14. 10. 2012) bolo dlhé roky synonymom rozhlasového vysielania. V šesťdesiatych rokoch ho poznali masy vďaka kraľovaniu v mládežníckej relácii Na modrej vlne.
V rokoch normalizácie sa utiahol a prekvapoval novosťou v rozhlasových fíčroch, v ponovembrovom čase sa usiloval opäť hľadať čaro živého vysielania v Nočných dialógoch.
Populárna relácia
Narodil sa v Ružomberku, no v mladosti ho formovalo prostredie Žiliny a aktivity evanjelického farára Fedora Ruppeldta. Na gymnáziu vydával svoj školský časopis, do ktorého angažoval aj spolužiakov ako Ľubomír Feldek či Miroslav Cipár.
Odchod na bratislavskú filozofickú fakultu znamenal nielen štúdium slovenčiny a ruštiny, ale najmä jeho zameranie na hovorené slovo. Popri Milanovi Rúfusovi či Vojtechovi Mihálikovi vstúpil do recitačného krúžku i Ernest Weidler. Stretnutie s režisérom Jánom Jamnickým ho len utvrdilo v myšlienke venovať sa umeleckému prednesu po celý život.
Od roku 1957 pôsobil ako porotca a lektor na recitátorských súťažiach a bol spoluzakladateľom Hviezdoslavovho Kubína. Pracoval aj v porote divadiel poézie na Wolkrovom Prostějove.
eho spolužiačkou z fakulty bola známa dramaturgička Emília Drugová, ktorá už vtedy pripravovala do vysielania rozhlasové rozprávky. Ponúkla mu voľné miesto v literárnej redakcii pre mládež, kam nastúpil v júni v roku 1957.
Ernest Weidler bol jedným z tých, ktorí rozčerili monotónne vody dobového rozhlasového vysielania. Spolu s Jánom Trachtom a Imrichom Jenčom začali s rozhlasovými súťažami, čo zaznamenalo hromadný ohlas. Iste aj preto, že medzi výhrami neboli len vtedy bežne zohnateľné ceny, ale napríklad tehly na dom.
Tieto aktivity neskôr prirodzene vyústili do relácie Na modrej vlne, ktorú Ernest Weidler spolu s Ľubomírom Moncoľom, Viktorom Oravcom a hudobnou redaktorkou Oľgou Odzganovou odštartoval v roku 1961.
Prelomom bola bezprostredná komunikácia s poslucháčom, rôzne typy kontaktových blokov i hudba, ktorá sa bežne v rozhlase nevysielala. Vďaka masovému ohlasu sa výrazne popularizovalo rozhlasové vysielanie najmä medzi mladými ľuďmi.
Relácia sa vysielala až do roku 1990. Prichádzajúca normalizácia sa neodvážila reláciu celkom zrušiť, zmenila teda jej dramaturgiu. V nej už miesto pre Ernesta Weidlera nebolo, a tak sa zameral na inú, rovnako zaujímavú oblasť rozhlasovej práce, ktorá dovtedy nebola ešte natoľko známa.
V tom období sa do programu dostával žáner umelecko-publicistického pásma, vznikal fíčer, teda umeleckou formou spracovaný dokument s príťažlivou štruktúrou.
Zakladateľ fíčra
Túto šancu využil Ernest Weidler natoľko, že sa stal zakladajúcim predstaviteľom tohto žánru u nás. Výber zaujímavých a neošúchaných tém, ktoré prinášali napätie, pretavil v druhej polovici 70. rokov do fíčrov, ktoré sa považujú za prototypy tohto žánru u nás.
Z mnohých treba spomenúť fíčre Ticho bez konca a Aké máte svedomie? Okrem toho až do konca deväťdesiatych rokov pripravoval mnohé rozhlasové profily, jeden vznikol aj z jeho staršieho sugestívneho rozhovoru v šatni s vtedy slávnou herečkou Evou Polákovou.
Celkom novú príležitosť dostal Ernest Weidler po roku 1989, keď spolu s Vladimírom Štefkom založili Nočné dialógy. V novom type relácie s otvoreným koncom vedel pohotovo reagovať na rôznorodé podnety od poslucháčov a neraz búrlivo diskutoval až do skorého rána.
Napokon po odvysielaní relácie dokázal polemické a neraz i osobne motivované útoky odrážať v článkoch v dennej tlači.
V deväťdesiatych rokoch pôsobil Ernest Weidler ako programový námestník riaditeľa Slovenského rozhlasu a stál aj pri obnovovaní náboženského vysielania. Neskôr pracoval v prezidentskej kancelárii a už ako dôchodca bol zástupcom šéfredaktora časopisu Parlamentný kuriér.
Ernest Weidler bol držiteľom viacerých ocenení, tento rok ho Rozhlas a televízia Slovenska nominovala na Cenu Slovenského syndikátu novinárov za celoživotné dielo.
Autor: redaktor Centra publicistiky Slovenského rozhlasu
