Odborníci tomu veľmi neverili. Transplantácia kostnej drene vyzerala ako posledná z možností, aj to s mizivou šancou na úspech.
Ak pacientovo telo rovno transplantované tkanivo neodmietlo, imunitné bunky novej kostnej drene začali útočiť na ostatné orgány. Zlyhávali pľúca či obličky. Väčšina lekárov preto podobné experimenty - s výnimkou prípadu identických dvojčiat - opustila.
Okrem jedného. Bývalý chemik a neskôr lekár z Harvardu E. Donnall Thomas (15. marca 1920 - 20. októbra 2012) v pokusoch pokračoval. Najskôr so psami, neskôr s pacientmi v pokročilom štádiu leukémie.
Koncom päťdesiatych rokov ich zachránil len zopár, ani tak sa však nevzdal. Vďaka svojim pokrokom v metóde, liekoch i pochopeniu celého procesu už koncom sedemdesiatych rokov prežívala polovica pacientov s transplantáciou kostnej drene.
„Väčšina ľudí to jednoducho vzdala," povedal podľa New York Times Thomas v jednom zo starších rozhovorov. „Cítili, že sa to jednoducho nikdy nepodarí."
Thomas spolu s Josephom E. Murrayom získali v roku 1990 Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu. Nobelova komisia ocenila „ich objavy týkajúce sa transplantácie buniek a orgánov pri liečbe ľudských ochorení". Murray sa venoval transplantácii obličiek a obaja podľa Inštitútu Karolinska vyšliapali cestu k tomu, že dnes u ľudí vôbec vykonávame transplantácie.
Jedináčik z malého vidieckeho mestečka, syn miestneho všeobecného lekára tvrdohlavo pokračoval v pokusoch, pri ktorých veril, že raz budú zachraňovať životy.
Dnes môže pri správnej chemoterapii a aj vďaka transplantácii kostnej drene teoreticky prežiť sedemdesiat až osemdesiat percent pacientov, obzvlášť v prípade leukémie u detí. Vďačíme za to Thomasovej tvrdohlavosti i objavu toho, ako správne priraďovať darcov k pacientom.
