Otázka položená na Facebooku ma pobavila, nemám na ňu však uspokojivú odpoveď. Pomazánkové maslo je mi ukradnuté.
Vždy bolo. Keď som chodil do základnej školy, dostával som do školy na desiatu chlieb namazaný maslom a taveným syrom, prípadne so salámou. Matne si pamätám, že niektorí spolužiaci začali niekedy v tom čase nosiť do školy novinku menom pomazánkové maslo.
Celkom sa mi ten vynález v plastovom tégliku pozdával, ale moje návrhy na zaradenie pomazánkového masla do rodinného jedálnička neboli prijaté. Dedo vyhlásil, že mu z toho „smrdí margarín“, čo pre vojnovú generáciu bolo rovnako neprijateľné, ako keby v ňom boli rozomleté šváby.
Tak sme zostali pri masle „jednotky“ alebo „dvojky“, prípadne pri buržoázne znejúcej pochúťky menom „žervé“, podľa finančných možností.
Príslovie „odriekaného pomazánkového masla namaž najväčší krajec“ sa v tomto prípade nepotvrdilo. Nikdy som tejto pochúťke nepodľahol, ale uznávam, že napríklad pomazánkové maslo s cesnakovou alebo slaninovou príchuťou opečenému chlebu neublíži.
Kravál vyvolaný rozhodnutím európskeho súdu, ktorý Česku definitívne zakázal používať označenie „pomazánkové maslo“ pre patlaniny v plastových téglikoch, rozhodne nechápem.
Ak to niekomu chutí, malo by mu byť fuk, či to má nálepku „maslo“, alebo „pomazánka“. Výrobcovia budú musieť vyrobiť nové tégliky, ale to prežijú.
Suma sumarum nie je „kauza pomazánkové maslo“ ničím iným než ďalším hromozvodom našich eurofóbií a frustrácií. Rum, marmeládu i maslo sme zaradili medzi základné ľudské práva. Berú nám ich? Plačeme.
A dúfame, že nás z tej totality čoskoro niekto oslobodí. Napríklad Američania. Budú nám z lietadiel zhadzovať plechovky s arašidovým maslom.
