Málokto videl osvienčimské peklo z takej blízkosti. Sám musel vyzliekať židov a posielať ich „pod sprchu“ a potom vykladať mŕtvoly z plynových komôr, aby mohol prežiť.
Šlomo Venezia (29. 12. 1923 – 1. 10. 2012) o tom desaťročia mlčal. Prehovoril, až keď sa v Európe zase začal objavovať antisemitizmus. Stal sa z neho jeden z najdôležitejších svedkov šoa, aký kedy prehovoril.
Svedok pekla
Šlomo Venezia sa narodil v Solúne v roku 1923 v rodine talianskych židov. Jeho predkovia pôvodne prišli zo Španielska, keď sa tam v roku 1492 začal pohon na židovských občanov.
Ten sa vlastne ani nikdy neskončil, aby vyvrcholil v 20. storočí. Neunikol mu ani Šlomo Venezia. V roku 1944 ho naložili s mamou a dvomi mladšími sestrami do dobytčiaka smerom do Osvienčimu.
Svoju rodinu po vystúpení už nikdy neuvidel. Veľmi rýchlo ich pri selekcii poslali na tú zlú stranu. Venezia prežil, aby sa stal svedkom jednej z najhorších vecí, aké človek môže zažiť. V nacistickom koncentračnom tábore pracoval ako člen sonderkommanda - teda tých, čo pomáhali nacistom v ich konečnom pláne.
Venezia o tom skoro 50 rokov mlčal. Dlho mal pocit, že ho nikto nechcel počúvať. Tak to cítilo množstvo tých, čo prežili holokaust. Niektorí sa odvážili hovoriť po dolapení a popravení Adolfa Eichmana. Venezia, ktorý v tom čase už predával suveníry v Ríme, zmenil názor až začiatkom 90. rokov, keď sa v západnej Európe začali množiť hákové kríže na stenách.
Rozhodol sa vyrozprávať príbeh, ktorý, ako neskôr hovorieval, mu zobral život. Už nikdy nedokázal pozerať na svet bez toho, čo videli jeho oči za deväť mesiacov v Osvienčime.
Musel byť pri tom
Ako bývalý člen špeciálneho komanda opísal detailne priebeh masovej likvidácie židov v krematóriu, ktorej asistoval. Za ten čas tam zomrelo asi pol milióna ľudí.
„Museli sa vyzliecť ešte pred dverami... Nemci im najskôr povedali, že pôjdu do spŕch a potom dostanú jedlo. Aj keby toto klamstvo prekukli, nedalo sa nič robiť, pretože Nemci by zastrelili každého, kto by sa o niečo pokúsil,“ spomínal po rokoch Venezia.
„Nakoniec ich prinútili vojsť do domu. Dvere sa zatvorili. Keď boli všetci vo vnútri, prišiel malý nákladiak so znakom Červeného kríža. Vystúpil z neho väčší Nemec a cez malý otvor v jednej stene vysypal škatuľu. Potom odišiel. Neustávajúci krik a plač sa po chvíli zdvojnásobil. Trvalo to desať alebo dvanásť minút, potom všetko stíchlo.“
Neskôr ho Nemci poslali na druhú stranu domu, kde horeli jamy.
„Prikázali nám vyniesť telá z plynovej komory a naskladať ich pred oheň. Keď boli telá príliš na tesno, bránili priechodu vzduchu a hrozilo, že oheň zhasne a to by rozzúrilo našich kápov a Nemcov. Jamy sa trochu zvažovali, takže ľudský tuk, ktorý sa uvoľňoval z horiacich mŕtvol, stekal do rohu. Ak to vyzeralo, že oheň zhasne, muselo sa nabrať trochu z toho tuku a hodiť ho do plameňov, aby sa znovu rozhoreli.“
Ako robot
Venezia to zažíval v Osvienčime sedem dní v týždni. Ako to mohol prežiť?
„Nemysleli sme na nič, nemohli sme medzi sebou povedať ani slovíčko. Nie preto, že by to bolo zakázané, ale pretože sme boli hrôzou bez seba. Stali sa z nás roboti, ktorí poslúchali na rozkaz a snažili sa nemyslieť, aby prežili ešte pár hodín dlhšie,“ povedal neskôr v rozhovore, ktorý vyšiel knižne a zaradil sa medzi základnú literatúru o holokauste.
Väčšina členov sonderkommanda, ktoré pomáhalo nacistom pri plnej prevádzke plynových komôr, bola neskôr zavraždená, aby nemohli rozprávať. Svedok Venezia prežil a prehovoril, aby sa v čase, keď sa začal prebúdzať antisemitizmus, nezabudlo na milióny vyvraždených židov.
„Brezinka bolo naozajstné peklo, logiku tábora nemôže nikto pochopiť ani do nej preniknúť. Práve preto o tom chcem rozprávať a to tak dlho, ako to len pôjde.“ A svoj sľub plnil až do konca.
