Toto leto sa do našej štvrte prisťahoval pár amerických imigrantov. On má 85, ona o tri menej.
Do Izraela neprišli z ekonomických dôvodov. V Amerike mali dobrý život aj zabezpečenie. Neprisťahovali sa z Miami ani preto, že sú tuhí veriaci, a Izrael si vybrali z náboženských dôvodov.
Chceli si len splniť sen. Dožiť v židovskom štáte. Deti a vnúčatá ich odhovárali, hovorili im, že je to nebezpečné, náročné, že veľké sťahovanie je stres, že si nezvyknú, že budú v Izraeli osamelí a smutní.
Leon a Thelma však trvali na svojom. Sťahovanie do Izraela odkladali roky. Najprv ich potrebovala ich firma, potom deti, potom vnúčatá, potom mali zdravotné problémy.
Už to vyzeralo, že to nestihnú, keď sa na jar tohto roka rozhodli, že ak tak neurobia teraz, tak nikdy. Všetko si vybavili a uprostred najväčšej horúčavy dorazili do Izraela.
Jasné, že boli z mnohých vecí v šoku. Nechápali, prečo všetko tak dlho trvá, ťažko si zvykali na izraelskú mentalitu. Chceli sa zapojiť, a tak zvolili americkú cestu. Hoci stále nemajú vybalené všetky škatule, ich nový dom je totálny zmätok a ich hebrejčina je slabá, už sú dobrovoľníkmi.
Leon stojí každé ráno pred školou s mužmi vo veku svojich vnukov a dáva pozor na deti, ktoré musia prechádzať cez cestu. Thelma pracuje v domove pre dôchodcov hovoriacich po anglicky. Hoci mnohí z jej klientov sú mladší ako ona, chvália ju pre jej rezkosť a optimizmus.
Thelma a Leon sa nemuseli na staré kolená trepať na druhú stranu sveta. Mohli svoju príslušnosť k židovstvu a podporu Izraelu vyriešiť aj modlitbou či šekom. Rozhodli sa však, že prídu a niečo ešte odovzdajú. Priamo na mieste. V časoch, keď je všetko čoraz virtuálnejšie, je to sympatické a obdivuhodné.
