Nobelova cena mieru vie byť poriadne kontroverzná. Jásir Arafat či Barack Obama nie sú jej jedinými držiteľmi, s ktorými sa osud pohral.
Číňan Liou Sia-po je vo väzení
Pred dvomi rokmi bola stolička pre čerstvého nositeľa Nobelovej ceny za mier pri jej udeľovaní prázdna. Čínska vláda disidenta Liou Sia-poa do Osla nepustila. Bol vo väzení, lebo sa ozval a žiadal dodržiavanie ľudských práv všetkých občanov.
Udelenie prestížnej ceny ani po dvoch rokoch jeho život veľmi nezmenilo. Stále je vo väzení, stále k nemu púšťajú návštevy len minimálne a stále sa o jeho životných podmienkach veľa nevie.
Na návštevy za ním môžu chodiť len dvaja bratia a manželka Liou Sia, aj tá len raz za tri mesiace. „Nemôžu ho prísť navštíviť spolu, vždy len po jednom. A policajt ich sleduje počas celého stretnutia. Nemôžu hovoriť o ničom inom ako o rodine. Polícia nechce, aby sa k nemu dostali akékoľvek informácie zvonku,“ cituje BBC svoj zdroj z prostredia disidentovej rodiny.
Vláda sa podľa neho snaží presvedčiť Poa, 56-ročného literárneho kritika a vysokoškolského učiteľa, aby opustil svoju vlasť. Dúfa, že tým sa zníži jeho vplyv. Využíva na to disidentovu manželku.
Tú z ničoho neobvinili, no takisto žije akoby vo väzení. Zadržiavajú ju v jej pekinskom byte, vláda k nej nasťahovala dve policajtky, ďalší ľudia v civilnom oblečení obkľúčili dom.
„Liou Sia na tom psychicky nie je dobre. Trpí, pretože stratila osobnú slobodu a bojí sa o svojho väzneného manžela,“ cituje BBC svoj zdroj.
„Nemôže chodiť do parku ani do obchodu. A nikto sa nemôže ani len priblížiť k jej domu, nehovoriac už o tom, že by ju niekto navštívil.“ Von môže ísť len asi raz mesačne – navštíviť matku a stretnúť sa s jedným zo svojich priateľov.
Liou Sia-po však odchod stále odmieta, ostáva tak za mrežami. „Vláda vždy chcela, aby opustil Čínu, lebo fakt, že držiteľ Nobelovej ceny je vo väzení, neustále pripomína žalostný stav ľudských práv v Číne. Keď disidenti v minulosti opustili Čínu, ich vplyv sa postupne strácal,“ uviedol zdroj BBC.
Podľa rozsudku z roku 2009 by si mal odsedieť ešte osem rokov. Komunistom sa darí blokovať informácie o ňom, stráca sa aj z pozornosti zahraničných médií, keďže sa o ňom nič nové nevie.
A sen o Číne, ktorá dodržiava ľudské práva všetkých svojich občanov, sa zdá rovnako ďaleko ako pred dvomi rokmi, keď zaň dostal Nobelovu cenu.
Z libérijských bojovníčok za mier sú sokyne
Leymah Gboweeová chcela ukázať, že kľúčom k ukončeniu krvavej občianskej vojny v Libérii sú ženy. Ony musia svojich mužov presvedčiť, aby prestali bojovať. Aj vďaka nej sa vojna skončila. Ellen Johnsonová Sirleafová zas ukázala, že aj ženy vedia vládnuť. Stala sa prvou zvolenou ženou na čele štátu subsaharskej Afriky.
Za ukážku toho, akú moc vedia mať ženy, dostali obe pred rokom Nobelovu cenu mieru. Preberali si ju ako blízke priateľky a spolupracovníčky, po roku to už neplatí.
Aj pri Sirleafovej sa totiž potvrdilo, že udeliť Nobelovu cenu úradujúcej hlave štátu, ktorá svoj politický odkaz stále buduje, je vždy rizikom (výbor o tom vie svoje po tom, ako v roku 2009 dal ocenenie Barackovi Obamovi).
Minuloročné voľby opäť rozdelili Libériu a prezidentku obviňovali z korupcie a dosadzovania vlastnej rodiny. Pri moci ju udržal najmä imidž miláčika medzinárodného spoločenstva.
Gboweeová najprv mlčala, no teraz sa ozvala. Odstúpila z čela vládnej komisie pre zjednotenie a pustila sa do kritiky prezidentky. „Dlhšie som si hovorila, že som rovnako zodpovedná, keď sa týmto veciam len prizerám namiesto toho, aby som sa ozvala,“ povedala pre BBC.
Kritiku zamerala na dve veci: rodinkárstvo, Sirleafová dosadila na vysoké štátne funkcie vlastných synov, a na nedostatočný boj proti chudobe.
„Vo svojom prvom funkčnom období vybudovala infraštruktúru, ale načo nám to je, keď ľudia nemajú čo jesť? Rozdiely narastajú, buď ste beznádejne chudobný, alebo ste bohatý, stredná trieda u nás neexistuje,“ vyhlásila žena, ktorá úradujúcu prezidentku pred voľbami v rokoch 2005 a 2011 až fanaticky podporovala.
V Libérii už neprebieha občianska vojna, nesporne na tom majú zásluhu obe laureátky. No krajina sa stále nezbavila korupcie ani chudoby a nepomohla jej k tomu ani pozornosť, ktorú si vyslúžila ocenením.
Karmanovej sa splnil sen o novom Jemene
Tawakkul Karmanová nebola ešte pred rokom mimo rodného Jemenu veľmi známa, Nobelova cena z nej spravila jeden zo symbolov arabskej jari. Jej život sa za posledný rok veľmi zmenil.
Karmanová už od roku 2006 organizovala protesty proti autoritatívnemu prezidentovi Alímu Abdalláhovi Salíhovi, no až kým sa začiatkom minulého roka nezačal búriť celý arabský svet, nemala veľa prívržencov.
Keď ju však režim zatkol, vyšli do ulíc aj ženy. Tie ženy, ktoré si dovtedy nevedeli predstaviť, že by sa svojim manželom vzopreli, zrazu prespávali na námestiach.
Karmanovej sa v poslednom roku naplnil sen – Salíh skončil a v Jemene prebieha prechod k novému režimu. A jeho súčasťou je aj ona.
Zakladá televíziu a rádio, vystupuje po svete, časopis Foreign Policy ju zaradil medzi sto najvplyvnejších mysliteľov roka 2011. Ukazuje, že nové arabské režimy nemusia nutne priniesť útlak žien.
A to aj vtedy, keď sa na ich čelo dostanú umiernení islamisti, medzi nich totiž patrí aj Karmanová.
