Trvala takmer tri desaťročia, no samota nebola tým najhorším, čo si Nguyen Chi Thien (27. februára 1939 - 2. októbra 2012) vo väzení prežil.
Po prepustení z vietnamskej väznice sa zdôveril, že najviac ho trápilo, že nemal prístup k písanému slovu - žiadne noviny ani knihy. Nemal ani papier a pero.
A napriek tomu sa stal jedným z najvýznamnejších vietnamských básnikov 20. storočia, v zahraničí ho prirovnávajú k Solženicynovi. Doma sa o ňom nehovorí nič, pre vládnucich komunistov je stále nepohodlný.
Začalo sa to v roku 1960, keď 21-ročný Thien zaskakoval za svojho priateľa, učiteľa dejepisu na strednej škole v Hanoji. Všimol si, že deti sa učia, že Japoncov porazila v druhej svetovej vojne sovietska armáda.
Jeho poznámku, že v skutočnosti ich do kapitulácie dotlačili Američania, komunisti vyhodnotili ako šírenie cudzej propagandy. A za to si vyslúžil tri a pol roka v pracovnom tábore.
Tu začal skladať básne. Nemal pero ani papier, všetky si musel pamätať, spolu ich vytvoril asi sedemsto. Milostné básne aj protestné diela.
Mohol sa pritom ľahko dostať na slobodu, stačilo by, ak by svoje slová odvolal. Odmietol to. "Stačilo, aby podpísal, že Ho Či Min je hrdina a komunizmus raj. Odmietol to," povedal jeho prekladateľ Jean Libby.
Aj keď sa dostal prvýkrát na slobodu, pokračoval v šírení svojich básní, ktoré boli pre režim nepohodlné. Za mreže sa tak vrátil. A ďalej tvoril.
V roku 1977 sa po vietnamskej vojne opäť dostal von. Za tri dni prepísal štyristo básní, ktoré dovtedy existovali len v jeho hlave. Odniesol ich na britskú ambasádu, odkiaľ sa dostali do sveta. Kvety z pekla sa okamžite stali oslavovanou básnickou zbierkou a z Thiena známy disident.
Jemu to však veľmi nepomohlo. Opäť sa dostal do väzenia, jeho fanúšikovia vo svete ani nevedeli, či žije. Definitívne ho pustili až v roku 1991, o štyri roky neskôr mu komunistická vláda umožnila vycestovať do Spojených štátov, kde dožil vo vietnamskej komunite.
