Stačí, keď na pár dní opustíte miesto, kde žijete a veľa vecí sa zmení. A na veľa vecí sa pozeráte inak. Za mnohými vecami je vám smutno a všetko vidíte z inej perspektívy.
Napríklad to, čo vám niekde pripadá až príliš, vám inde totálne chýba. Som doma na Slovensku po štyroch rokoch, čo je dosť dlhý čas. Dlhý na to, aby som už mala aspoň čiastočný odstup.
V tomto zápisníku som často písala, ako ma v Izraeli obťažuje skutočnosť, že celkom neznámi ľudia vám nikdy nedajú pokoj. Že by chceli komunikovať, hoci aj formálne.
Prejavuje sa to nielen v bežných spoločenských situáciách, ale napríklad aj v službách. Izraelčan, ktorého živí to, či si u neho niečo kúpite, alebo objednáte, s vami chce komunikovať.
Je ochotný sa prispôsobiť, vyhovieť, urobiť veci inak ako zvyčajne. Lebo mu je jasné, že ak bude flexibilný, má väčšie šance ako konkurencia. To, že niekedy to na človeka pôsobí až vtieravo, je iná vec.
Po pár dňoch na Slovensku mám pocit, že je asi lepšie, ak vás otravuje niečí záujem ako niečí nezáujem. Nehovorím teraz o medziľudskej komunikácii. Tá je fajn.
Srdečnosť nevymizla, aj keď ľudia sa mi zdajú ostražitejší ako predtým. Iné je to v tom, čo Slovensko môže ponúknuť a zúfalo mu to nejde. Bohatstvo krajiny nie je len o prírodných skvostoch, ale aj o tom, ako s nimi vie naložiť, aj ako to vie zariadiť tak, aby sa ľudia chceli vrátiť.
Pred pár rokmi som takéto slová považovala za klišé. Teraz sa mi to tak nejaví a je mi z toho smutno. Zrazu mi izraelská otravnosť chýba. Chýbajú mi ľudia, ktorí chcú, aby som u nich nakúpila či posedela.
Možno som doteraz nemala ten správny zážitok alebo som mala veľké očakávania, či u mňa zafungoval spomienkový optimizmus. A možno je to skutočne len iná perspektíva. Možno je to len tým, že realitu uvidíte len vtedy, keď vyjdete zo svojej obývačky pred svoj dom a zistíte, že vám odpadáva omietka. Stále je to však váš dom. Máte ho radi, aj keď nie je dokonalý. A je jedno, či je to domov stály, alebo prechodný.
