Je pred polnocou. Po ulici v mestečku Kalgoorlie v Západnej Austrálii sa potácajú muž a žena. Pozerám sa na nich z auta. Sú ovinutí v dekách, zúbožení. Sú to domorodci.
Hľadám na webe hudbu austrálskych domorodcov. Narazím na video z Olympijských hier v Sydney v roku 2000. Aborigén Yothu Yindi spieva na otváracom ceremoniáli.
Počas návštevy Melbournu vojdeme do galérie. Aborigéni kreslia systémom farebných bodiek. Bodkujú. Niektoré diela stoja tisíce dolárov.
Sedím pred televíziou. Akísi domorodí náčelníci sa domáhajú od štátu peňazí za to, že rodičia posielajú deti do školy.
V chatke asi dve hodiny južne od Sydney je zopár kníh, keby sa hosťom zachcelo čítať. Jedna predstavuje aborigénnych maliarov, literátov a hudobníkov. Čítam, že umenie austrálskych domorodcov sa stretáva s čoraz väčším záujmom nielen v Austrálii, ale aj vo svete.
V Austrálii žije zhruba pol milióna aborigénov. Napriek tomu, že patria k rôznym klanom, majú svoju štátom uznanú vlajku. Oranžový kruh v čiernom a červenom pruhu.
No „majú“ aj pozitívnu diskrimináciu. Sú adresátmi rôznych protekcií, úľav, podpôr a programov. Osobitne mládež. To všetko preto, že je medzi nimi rozšírený alkoholizmus, drogy, záhaľka, kriminalita.
Austrália má koncept, relatívny dostatok zdrojov, ochotných ľudí, a tiež veľa dobrých i zlých skúseností s tým, čomu sa hovorí resocializácia. A tak, ako to nie je ľahké, nie je to ani beznádejné.
Niektorí aborigéni sa osvedčili ako strážcovia a ochrancovia v národných parkoch. Rangeri.
