Nevhodná knižka, film, karikatúry. Za všetko vám hrozí smrť.
Státisíce ľudí, ktorí ani nevideli dielo, čo ich rozhnevalo. No sú za to ochotní žiadať smrť autora. Moslimské protesty sa na seba často podobajú.
Rozsudok smrti za knihu
Keď v roku 1988 vyšiel román Satanské verše od Salmana Rushdieho, autor podľa vlastných slov netušil, čo vyvolá. Uraziť nechcel nikoho, sám má indicko-moslimský pôvod. Nakoniec sa stal jedným z najznámejších terčov moslimskej nenávisti.
Okamžite po vydaní románu vyšli do ulíc ľudia, ktorí román ani nečítali. Nemali možnosť, v prevažne moslimských krajinách ho pre istotu zakázali.
Prečítajte si rozhovor s autorom Satanských veršov
O údajne nevhodných narážkach na moslimskú vieru, ktoré boli však v skutočnosti metaforami a súčasťami obrazov, tak počuli len od svojich duchovných.
Protesty neostali len v moslimských krajinách. Moslimovia sa vyhrážali kníhkupectvám, ktoré knihu predávali, v Británii a v Amerike podnikli aj niekoľko bombových útokov. Vrchol však prišiel rok po vydaní knihy.
„Oznamujem všetkým odvážnym moslimom, že autor knihy Satanské verše aj každý, kto sa podieľal na jej vydaní, je odsúdený na smrť,“ napísal vo februári 1989 vo fatve iránsky ajatolláh Chomejní. Z Rushdieho sa vtedy stal doživotný utečenec.
Stále sa pohybuje len s ochrankou, možným vrahom je každý. Nepomohlo ani ospravedlnenie. Chomejního nástupca ajatolláh Chameneí rozsudok smrti potvrdil. Rushdie tak ostáva štvancom.
Čepeľ namiesto rozhovoru
Korán má priamu súvislosť s trápením moslimských žien. Jedna z viet, o ktorých hovorí, ale verejne sa k nej radšej nikto nepriznáva.
Výnimkou sa stala Ayan Hirsi Aliová, moslimka zo Somálska, ktorá sa po úteku do Holandska vzdala viery, a filmár Theo van Gogh.
V citlivom čase po útokoch z 11. septembra spolu natočili film o trápení moslimských žien. Van Gogha si za to v roku 2004 na ulici vyhliadol marocký prisťahovalec.
Osemkrát do neho vystrelil a potom ho ešte dvakrát bodol. „Môžeme si o tom pohovoriť,“ zneli posledné slová filmára.
„My navrhujeme rozhovor, kým oni do nás bodajú čepeľami,“ okomentovala vraždu svojho priateľa Aliová v nedávnom článku pre Newsweek. Vystihla tým aj svoj postoj k západnej spoločnosti.
Žena, ktorá bola už v tom čase poslankyňou holandského parlamentu, sa takisto ako Rushdie stala terčom hnevu moslimov. Okrem kritiky náboženstva jej nevedia odpustiť ani to, že sa vzdala viery.
„Vedú ma do dverí, ktorých sa nemôžem dotknúť. Potom ideme rýchlym krokom cez tmavé chodby, podzemím, kde sa priamo pred nami otvára výťah,“ opísala svoj každodenný život s ochrankou. Aj jej hrozí smrť prakticky od každého.
Z „príliš otvorenej“ Európy odišla do Spojených štátov, odkiaľ stále vystríha pred islamským extrémizmom. „Niekedy som aj ja bola pripravená páliť Satanské verše. Teraz viem, že právo vydať ich je posvätnejšie ako akékoľvek náboženstvo.
Mohamed sa nemá zobrazovať
30. septembra 2005 sa dánske noviny Jylands Posten stali médiom, ktoré svetové udalosti nielen pokrýva, ale ich vytvára. Stačilo mu, aby publikovalo sériu karikatúr proroka Mohameda.
Jeho zobrazovanie je podľa islamských tradícií zakázané, dánsky magazín si navyše dovolil zosmiešniť ho a označiť za teroristu. O niekoľko mesiacov sa spustila séria protestov v moslimskom svete, pri ktorých zomrelo viac ako sto ľudí.
Noviny trvali na svojom – základom slobodnej spoločnosti je sloboda vyjadrovania. Náboženská téma nemôže byť výnimkou. Podporili ich v tom aj iní, karikatúry postupne publikovali veľké denníky v celom západnom svete.
To ešte viac rozhnevalo moslimov. Ľudia, ktorí predtým ani nevedeli, kde sa nachádza Dánsko, pred kamerami pálili vlajky kráľovstva. A najmä vyhrážali sa autorovi karikatúr Kurtovi Westergaardovi smrťou.
Najbližšie sa k nemu dostali 1. januára 2010, keď polícia priamo v jeho dome zastrelila 28-ročného Somálčana, ktorý do domu vtrhol so sekerou a nožom.
Westergaard bol pripravený, v dome mal špeciálne obrnenú miestnosť, v ktorej sa pred útokom stihol skryť. Ak by ju nemal, zrejme by už nežil.
Amatérsky film
Zdalo by sa, že film Nevinnosť moslimov je natoľko amatérsky, že ľudí môže len rozosmiať, nie pobúriť. Zle hrajúci herci, jednoduchá výprava a najmä primitívny dej.
Príbeh o Mohamedovi, ktorý je vykreslený ako sukničkár so sklonmi k predofílii, však pripomenul protesty proti karikatúram.
Na internete boli pritom ukážky z neho už niekoľko mesiacov. Nikto im nevenoval pozornosť, podobných videí je tam mnoho. Potom sa však toho chytili americkí protiislamskí aktivisti, ich príspevok prebrali konzervatívni moslimovia, čím získali dôkaz, že Američania urážajú ich vieru.
Protesty sa začali 11. septembra v líbyjskom Bengází. A hneď sa z nich stala celosvetová udalosť, keďže radikáli pri útoku na konzulát zabili amerického veľvyslanca.
Aj preto sa hovorí o tom, že v skutočnosti nejde o hnev bežných moslimov, ale o dobre naplánovanú akciu, za ktorou môže stáť al-Káida.
To už teraz nie je také dôležité. Do ulíc stále vychádzajú státisíce ľudí, z ktorých väčšina film ani nevidela, a žiadajú koniec amerického imperializmu.
Reagovať musel aj Washington, ktorý si v Pakistane zaplatil televízne reklamy. Prezident v nich moslimov presviedča, že Američania nechcú urážať žiadne náboženstvo.
