Celoživotný fajčiar s charakteristickým hlasom pôsobil od mladého veku medzi mladými socialistami. Postupne sa stal komunistom.
Španielsko bolo v tom čase demokraciou dotiahnutou do najhoršieho extrému. V krajine panovali hlboké rozdiely. Medzi politickými stranami vládol boj na život a na smrť.
Výsledkom bola trojročná občianska vojna a následná dlhoročná diktatúra generála Franca.
Počas občianskej vojny sa stala udalosť, ktorá sa so Santiagom Carrillom (18. 1. 1915 - 18. 9. 2012) viezla celý život. V komunistami ovládanom Madride rozhodli o presunutí pravicových sympatizantov na vzdialenejšie predmestia, aby zabránili prípadnej vzbure.
Odsun civilistov sa však skončil najhorším masakrom vojny na republikánskej strane. Niekoľko tisíc ľudí bolo zastrelených a pochovaných v masových hroboch.
Mladý Carrillo bol v tom čase zodpovedný za verejný poriadok v meste. „Čo sa dialo na predmestí Madridu, nebolo pod mojou kontrolou a nenesiem za to zodpovednosť," tvrdil Carrillo celý život.
Pokiaľ obdobie občianskej vojny patrí k najčernejším miestam Carrillovej kariéry, udalosti po Francovej smrti sú bodom najsvetlejším.
V 60. rokoch sa dostal na čelo exilovej komunistickej strany a začal zjednocovať opozíciu. Stranu tým posunul do politického stredu. Svojím postojom prispel k pokojnej transformácii autoritárskeho režimu na demokraciu.
Zaujímavý bol tiež jeho vzťah ku kráľovi Juanovi Carlosovi, ktorého nazýval Krátky. Keďže išlo o Francovho nástupcu, nepredpokladalo sa, že kráľ prispeje k demokratizácii.
Svoj názor však zmenil po tom, ako kráľ rozhodným konaním ukončil vojenský puč v roku 1981. „Dnes sme všetci monarchisti. Bože, žehnaj kráľa," povedal komunista a zarytý republikán.
„Som politikom so zmyslom pre realitu," vyhlásil Carrillo v rozhovore pre Reuters. Jeho život dokazuje, že pragmatizmus v kritických chvíľach je chválitebnou politickou vlastnosťou.
