Prvé správy hovorili o tom, že vojak telom i dušou, generál, chlapík, ktorého hneď tak nič nezlomí, sa zložil po niekoľkých hubách. Z otravy hubami sa však behom niekoľkých dní vyvinulo niečo oveľa horšie.
Hrdina Sovietskeho zväzu, bývalý minister obrany jadrovej mocnosti Pavel Gračov (1. 1. 1948 - 23. 9. 2012) minulú nedeľu skonal. Zrejme ho zradilo srdce, ktoré nevydržalo nápor infekčnej meningoencefalitídy.
Nečudo. Za päťdesiat rokov, ktoré prežil z veľkej časti v uniforme, dal niekoľkokrát svojmu srdcovému svalu zabrať. Bol nielen hrdinom Sovietskeho zväzu, ale mužom mnohých škandálov a afér krvavej čečenskej vojny a korupčnej kauzy, na konci ktorej bol mŕtvy novinár.
Zo všetkého sa Gračov nakoniec dostal. V posledných rokoch žil radšej v ústraní, bez politiky a armády, aj keď vekom by patril ešte do kategórie dôstojníkov, ktorí majú pred sebou žiarivú kariéru. Veril, že sa mu podarí vyhnúť sa vojenskému tribunálu, ktorý by z hrdinu mohol urobiť zločinca.
Osudové narodeniny
Narodil sa 1. januára 1948 v Tulskej oblasti. Tento dátum sa pre neho o 46 rokov neskôr stal osudným. Bol práve ministrom obrany Ruska, keď niekoľko týždňov pred Silvestrom aj svojimi narodeninami začal inváziu do neposlušného Čečenska. To sa chcelo odtrhnúť od Ruska a Moskva mu to za žiadnu cenu nechcela dovoliť.
„Za sedemdesiatdva hodín silami jedného pluku zavediem v Čečensku poriadok," ubezpečoval prezidenta Borisa Jeľcina. Chvastanie sa mu nevyplatilo. V noci na prelome rokov 1994 a 1995 slávil dosť búrlivo a aj trochu predčasne víťazstvo v bitke o hlavné čečenské mesto Groznyj.
Poslal proti odhodlaným čečenským rebelom vystrašených začiatočníkov, ktorým tieklo mlieko po brade a ktorí sa báli vyliezť z tankov. Zhorelo ich v nich v priebehu jedinej noci niekoľko tisíc.
Gračov medzitým ďalej pil, čo bola jeho celoživotná slabosť, a ráno neveril drastickým správam: Groznyj je stále v rukách Čečenov, rovnako ako stovky ruských vojnových zajatcov. Straty sú na ruskej strane obrovské.
Pavol Gračev s Jeľcinom. FOTO - SITA/AP
O funkciu vtedy však neprišiel. Ako vždy predtým aj potom sa z neúspechu vymotal. Neskôr sa dopúšťal výrokov, ktoré matky ruských vojakov doháňali k zúrivosti. „Zomierajú s úsmevom na perách, statočne a odhodlane," vyhlásil, keď mu novinári vyčítali smrť toľkých mladých mužov.
Gračov sa však preslávil už predtým. Šuškalo sa všeličo. Jeho meno zaznelo niekoľkokrát v súvislosti s úspešným atentátom na novinára Dmitrija Cholodova, ktorý na jeseň roku 1994 zahynul pri výbuchu priamo vo svojej redakcii Moskovského komsomolca.
Cholodov odhalil obrovskú korupčnú a zlodejskú pavučinu - celý systém rozkrádania a nelegálneho predaja majetku bývalej sovietskej armády, ktorá sa sťahovala z východného Nemecka. Mnohí novinári Gračova obvinili, že mal v likvidácii Cholodova prsty. Či to bola pravda, sa nikdy nedokázalo.
Zakročil proti puču
Vojenské hodnosti si Pavel Gračov vyslúžil ešte za Sovietskeho zväzu. Skoro šesť rokov bojoval v Afganistane a zbabelec to vraj rozhodne nebol.
Vyznamenali ho práve za to, čo sa mu neskôr v Čečensku nepodarilo - vedel dosiahnuť ciele s minimálnymi stratami na životoch svojich vojakov. Skoro 700-krát zoskočil padákom, osemkrát bol ranený.
Keď sa komunistická klika v auguste 1991 pokúsila o puč a chcela zosadiť Michaila Gorbačova z trónu, najprv poslúchal slepo svojich náčelníkov a poslal tanky proti vlastným občanom.
Včas sa mu však rozsvietilo a vypovedal pučistom poslušnosť. Armáda šla za ním a Gračov má tak veľký podiel na tom, kam sa ruské dejiny začali uberať po roku 1991.
Zaslúžene sa stal prvým ruským ministrom obrany po rozpade ZSSR. Funkcia to pre neho však bola príliš vysoká. Od konca 90. rokov sa už ničoho významného nedopustil a striedal stoličky rôznych poradcov, až v roku 2007 odišiel definitívne do výslužby.
Autor: Agentúra Epicentrum
