„Presuny medzi Bruselom a Štrasburgom sú jednoducho príliš drahé,“ vyhlásil.
Iróniou je, že už druhýkrát diskusiu o „putovnom cirkuse“ vyvolala poškodená „povala“. Pred štyrmi rokmi sa totiž v štrasburskej rokovacej sále zrútila časť stropu, našťastie, v čase, keď v miestnosti nikto nebol.
„Stalo sa to presne nad mojím miestom,“ zverila sa mi vtedy zhrozene jedna slovenská europoslankyňa, prekvapená nečakanou rizikovosťou svojho povolania. Tento mesiac nastalo repete v Bruseli, v rokovacej sále sa našli praskliny, takže ju bolo treba uzavrieť.
A kritici oprášili otázky, prečo vlastne musia europoslanci, stovky úradníkov a tony dokumentov putovať každý mesiac 440 kilometrov z Bruselu na „plenárky“ do Štrasburgu.
Podľa prepočtov to totiž stojí 200 miliónov eur a 20 000 ton emisií CO2 ročne a navyše to očividne otravuje väčšinu zainteresovaných…
Vysvetlenie je jednoduché. Zmenu by museli schváliť všetky krajiny a Francúzi sa svojho sídla, ktoré prináša miestnym hotelom a reštauráciám tučné zisky, nemienia vzdať.
Aby zmätku nebolo dosť, prívržencom jedného sídla je aj predseda europarlamentu. Na rozdiel od väčšiny však v súboji medzi Bruselom a Štrasburgom volí možnosť B.
Euroskeptici majú na vec priamočiarejší pohľad. Padajúce stropy sú pre nich vítaným symbolom Európskej únie rútiacej sa do záhuby. To je už ale úplne iná story.
Autor: Soňa Miháliková
