Čas na pokoj a rozjímanie v Izraeli je vhodný na zamyslenie, či iní nemajú kúsok pravdy, či aspoň nárok na vlastný názor.
O pár dní sa život v Izraeli na 25 hodín takmer zastaví. Bude Deň zmierenia (Jom Kippur) a to je čas na pokoj a rozjímanie.
Taký bude aj tento list zo zápisníka, hoci ma silne omína klávesnica a žiadalo by sa mi opísať absurdnú hádku o tom, či je v poriadku, aby telavivská radnica povolila v tento deň (keď stíchne všetok biznis a aj drvivá väčšina áut stojí) prenajímanie bicyklov na území mesta.No o tom možno inokedy.
Aj keď táto hádka ukazuje, že meč, čo visí nad Izraelom, nie je len v rukách tých okolo. Izrael si svoj vlastný meč nad sebou drží sám. Preto, že zmierenie medzi jeho obyvateľmi je stále v nedohľadne.
Izrael je rozdelený po mnohých líniách: etnickej, náboženskej, politickej aj sociálnej. Pre krajinu, ktorej vedenie čakajú ďalekosiahle rozhodnutia, to môže byť rovnako nebezpečné ako nevraživosť tých okolo.
Myslím, že na Deň zmierenia a teraz je jedno, či ho my obyvatelia Izraela budeme tráviť v synagóge, v tichu domova, alebo pri džavote detí bicyklujúcich sa na vyprázdnených uliciach, je dobrou príležitosťou zjemniť vyhranené názory.
Zamyslieť sa nad tým, či ten nábožný, sekulárny, homosexuálny, nezamestnaný, bohatý, chorý, pravičiar, ľavičiar ... doplňte si, čo sa vám žiada, tiež nemá svoj kúsok pravdy, či aspoň nárok na vlastný názor a životný štýl.
Deň zmierenia je o odpúšťaní a poučení sa z chýb. Nenačúvať, ignorovať, zhadzovať, odmietať je chybou a v ťažkých časoch môže byť chybou fatálnou.
Zaiste, akceptácia inakosti, ktorej sa obávame zo strachu, že nám naruší naše videnie sveta, sa nedá dosiahnuť za jeden deň a nemali by sme na ňu myslieť len v ten jeden deň, lebo sa to patrí. Zmierenie je ťažká práca, lebo je to práca na nás samých.
