Pocit krivdy a kampaň o utečencoch

Lebo keď sa hovorí o blízkovýchodnom konflikte a utečencoch, každému automaticky napadnú palestínske utečenecké tábory. História je komplikovanejšia a neľahké sú aj osudy, do ktorých zasiahla.

O to, aby o svojom živote čosi povedali do publikácie o židovských utečencoch z Bagdadu, žiadali aj viacerých príbuzných môjho muža. Niektorí súhlasili, iní nie.

Sú to zväčša starí ľudia, ktorí opustili Bagdad po veľkom pogrome na tamojších židov v roku 1941, či v 50. rokoch, keď sa dovtedy relatívne rešpektovaná menšina stala zo dňa na deň najväčšou škodnou. Nerozpráva sa im o tom ľahko, lebo čo bolo, sa už aj tak nevráti.

Hlavne bagdadskí židia mali dobrý život a dodnes naň nostalgicky spomínajú.

V Iraku nechali hroby svojich príbuzných, majetok, históriu, čo siaha do čias babylonského zajatia. Hoci ich rodná krajina sa im otočila chrbtom, mnohí stále hovoria po arabsky a snívajú, že sa tam ešte raz pozrú.

Predpokladám, že podobne sa cítia aj palestínski utečenci. Napokon ich nostalgia a túžba po návrate domov je zapracovaná do palestínskych požiadaviek pri takmer všetkých vyjednávaniach s Izraelom.

Židovskí utečenci z arabských krajín sa do svojich rodných vlastí nastálo vrátiť nechcú. Ich komunity vypálili z povrchu zemského aj z pamäti miestnych ľudí a politicky aj prakticky je to nemožné.

Neznamená to, že ich pocit krivdy je menej silný, ani to, že čakanie na aspoň formálne uznanie toho, že sa im stala nespravodlivosť, je menej naliehavé ako u palestínskych utečencov.