Keď sa nadránom zásoby alkoholu míňajú, a spoločnosť sa nemieni rozísť, je čas zájsť po ďalšiu fľašu. Trebárs na benzínovú pumpu.
To sme na Slovensku. V Austrálii je po zábave. Alkohol „cez ulicu“ sa totiž vo väčšine štátov predáva v špeciálnych obchodoch. V noci sú zavreté.
Táto prohibitívna obyčaj vedie k tomu, že si taká spoločenská domácnosť musí vytvoriť dostatočné zásoby piva, vína a tvrdého, aby sa zábava neskončila len pre výpadok paliva. Lež nastáva paradox: znížená dostupnosť alkoholu je kompenzovaná vyššími zásobami.
S tým počítajú aj predajcovia. A dávajú zľavy na množstvo. Všetkého vraj veľa škodí, je to však lacnejšie. Preto sme ešte nikdy nekúpili jednu fľašu sektu, ale rovno, ako hovorí moja manželka, boxičku. O víne a pive nehovoriac. Na jednotlivé kusy sa kupuje azda len pálenô.
Predajne s alkoholom a zvlášť tie veľké ako telocvične však majú jednu výhodu. Majú fľašky z celého sveta. Hruškovica, becherovka – je to skôr vec prestíže. Dopyt nie je veľký. Prechádzkou pomedzi regály s fľaškami pozorovateľ precíti veľkosť ľudskej vynaliezavosti a vábenie tajomstva.
No treba povedať aj to, že ceduľka s nápisom „Mladistvým alkohol nepredávame“ sa tu myslí smrteľne vážne. V obchodoch, baroch, kluboch, puboch.
Mládež preto pije mimo nich. A oslavuje, až keď má niekto z tlupy osemnásť. Môže ísť do baru a dať si kalíštek vodky za sedemnásť dolárov.
