Keď z londýnskej olympiády nepriniesli izraelskí športovci žiadne medaily, hneď sa objavili názory, že paralympionikom sa to nemôže stať. To je pravda.
Izrael, kde má podľa oficiálnych štatistík desať percent populácie rôzne formy zdravotného a telesného postihnutia, je v paralympijských disciplínach svetovou špičkou. Môže za to viac faktorov.
Izraelské rehabilitačné centrá, spôsob, akým izraelskí rodičia vychovávajú svoje deti a potom relatívne veľký počet zranených veteránov, ktorí mali pred úrazom špičkovú kondíciu a výcvik.
Viacerí z tých, čo reprezentujú Izrael na súčasných paralympijských hrách, sú veteráni zo špeciálnych jednotiek, ktorých pripravovali na prežitie a fungovanie v extrémnych podmienkach. A telesný postih je istou formou extrémnej situácie.
Vojny a teroristické útoky neprispeli len k tomu, že Izrael má špičkovú úrazovú medicínu, ale ja k tomu, že má odborníkov na rehabilitáciu. Čo najskorší návrat do života čo najviac podobnému tomu pred tragédiou je ich hlavným cieľom. Aj za cenu sĺz a bolesti.
A potom je tu izraelská výchova. Izraelský rodič málokedy povie dieťaťu, že niečo nezvládne. A to aj keď ide o úplne nereálnu vec. Málokedy tu počujete, že by dieťaťu hovorili, že je na niečo malé, slabé, že také niečo dieťa v jeho veku nemôže zvládnuť. Tento prístup ženie nielen izraelské „start up“ firmy, ale aj paralympionikov.
Jednoducho: neexistujú limity. Jedinou vecou, čo nás obmedzuje, sme my sami.
Izrael vo svojej histórii často preukázal, že vie nevýhodu obrátiť vo výhodu. Jeho paralympionici sú toho jasným dôkazom.
