Keď vo februári minulého roka značnú časť plantáží zničil v Queenslande cyklón, cena banánov prudko vzrástla. Pritom časť úrody sa podarilo uskladniť ešte pred pohromou.
Bol som práve vtedy v Sydney a čudoval som sa, prečo sa banány nedovezú zo zahraničia, aby sa zvýšil tlak na ceny.
Moja manželka mi vysvetlila, že takto verejnosť pomáha austrálskym farmárom spamätať sa z katastrofy, ktorá nebola ani prvá a určite ani posledná.
Sedem dolárov za kilo obyčajných banánov, nehoriac o špeciálnych, ako sú napríklad Lady fingers za viac ako desať dolárov, sa mi však zdalo až-až.
Nedávno sa mi dostala do rúk brožúra silného austrálskeho potravinového reťazca Coles. Je určená pre zamestnancov a sú v nej informácie o tom, ako firma pomáha farmárom.
Reťazec sa hrdí tým, že nedováža žiadne ovocie a zeleninu, ak ich nedostatok je vyvolaný živelnými katastrofami.
O tomto sa dá, iste, polemizovať, ale faktom zostáva, že austrálske subvencovanie poľnohospodárstva je na spodnej priečke spomedzi krajín OECD. Na rozdiel od EÚ.
Zlá úroda vedie k nedostatku zvlášť tých produktov, ktoré sa nedajú skladovať. A nedostatok zvyšuje vzácnosť tovaru, ktorá je meraná cenou. Vcelku logické.
Takže, keď slovenská vláda v šturme schválila 70 miliónov eur ako kompenzáciu farmárom za sucho, ktoré je na hony ďaleko od katastrofy, hovorím si, bisťu, bohaté je to Slovensko, bohaté.
