O prípadnom izraelskom útoku na Irán sa tu v posledných dňoch hovorí toľko, že nielen, že si o ňom čvirikajú vrabce, ale šepkajú aj listy stromov.
Ako to býva, futbalu, burze a iránskemu jadrovému programu aj geopolitike tu rozumie každý. Debata je kvalitná primerane tomu.
Že tárajú občania, sa dá ospravedlniť. Znižuje to napätie a rodiny sa majú o čom baviť. Problémom je, že o Iráne príliš husto rozprávajú izraelskí politici aj médiá, ktoré sa odvolávajú na najvyššie zdroje.
Táranie a váhavosť
Američania už vyhlásili, že izraelské informačné šumy môžu negatívne ovplyvniť snahy o zastavenie iránskeho jadrového programu. Tomu by človek aj mohol uveriť, ak by nebol presvedčený, že „táranie“ izraelských politikov síce môže narobiť škody, ale určite nie také, ako americká váhavosť a mäkkosť.
V sobotu som počúvala rozhlasovú debatu o tom, či sú špekulácie o útoku len psychologickou vojnou, alebo majú bližšie k pravde, akoby sme chceli.
Keď zrazu zaznel hlas, ktorý sa opýtal, kde je cenzúra. Že ako je možné, že sa vyťahujú informácie, ktoré by mali byť utajené.
Faktom je, že novinári sú povinní pri zverejňovaní bezpečnostných informácií konzultovať s úradom vojenského cenzora. Čo však s politikmi? Oni nemôžu ohrozovať národnú bezpečnosť? A ako ich zastaviť v bľabotaní?
Každý pozná každého
O možnej vojne s Iránom sa toho narozprávalo akosi priveľa. Izraelčania, čo tu žijú dlhšie ako ja a prežili väčšinu vojen, mi hovorili, že takto to bolo pred každou vojnou.
Že Izrael je malá krajina a každý pozná každého. Tu sa nič neudrží. S cenzúrou alebo bez. Takže sme vo fáze tárania.
A už len so stiahnutým žalúdkom čakáme na nasledujúcu vojnu.
