Už ani to more tu nie je zadarmo. Ktokoľvek si ohradí časť prístupovej cesty, urobí si tam parkovisko a bohapusto účtuje dvadsať šekelov, čo sú asi štyri eurá.
O výpalníkoch v podobe prenajímateľov ležadiel a predavačov nanukov, ktorí si účtujú aj 500-percentnú prirážku, ani nehovorím.
V izraelskom prímorskom meste Herzliya dlhé roky fungovala takzvaná pláž invalidov. Tí, čo mali preukaz invalidného dôchodcu, sa mohli doviezť veľmi blízko k pláži bez toto, aby museli zdolávať pomerne prudký chodník vedúci od parkoviska pre zdravých. K moru sa dostali zadarmo.
Chronicky chorí seniori, rodiny s ťažko postihnutými deťmi, vozičkári. Všetci tí, pre ktorých bol výlet k moru fyzickou aj finančnou záťažou.
Minule sme sa tam stretli so známym, ktorý je veteránom prvej libanonskej vojny. Doniesol si z nej podlomené zdravie aj vážne psychické problémy. Bol zvyknutý, že k moru sa dostal bez problémov.
Teraz tam bránil výhľadu aj prístupu chlapík v stánku s oznamom, že za parkovanie si treba zaplatiť 25 šekelov (asi 5 eur) a žiadny preukaz už neplatí. Parkovisko navyše posunuli tak vysoko, že pre vozičkára môže byť cesta k moru viac ako divokou jazdou.
Je mi jasné, že časy sú zlé, a treba už pomaly platiť aj za vzduch, čo dýchame. Čo ma prekvapilo, je, že parkovisko spravuje mesto a nie nejaká súkromná firma, ktorá si môže dovoliť neuľahčovať život spoluobčanom.
Napríklad aj takým, čo sa dokaličili vo vojne. A takým, čo ich s veľkou pompou raz do roka vytiahnu a robia z nich hrdinov.
