Kúzlu mosta Golden Gate Bridge v San Franciscu podľahli za 75 rokov jeho existencie milióny ľudí z celého sveta. Pre mnohých je však toto kúzlo zničujúce.
Poslednú sekundu predtým, než sa 18-ročný Kevin Hines prevŕtal cez vodnú hladinu, ozval sa mu život so svojou poriadnou dávkou sarkazmu. „Strašná bolesť, ktorú som pocítil v celom tele, mi avizovala, že som sa nezabil,“ spomína dnes na ráno 25. septembra 2000 jeden z ľudí, ktorí skok z Golden Gate Bridge prežili.
„A teraz ma zožerie žralok, napadlo mi ako prvé,“ vzápätí pocítil, že má určite dolámanú chrbticu. Že to nebol „žralok“, ale len morský tuleň, ktorého po náraze v 120-kilometrovej rýchlosti na hladinu uvidel vedľa seba, považuje dnes Kalifornčan za Božie riadenie. „Jednoducho som nemal zomrieť.“
Hines pricestoval do San Francisca s presvedčením, že svoj život chce ukončiť práve skokom z ikonického Golden Gate Bridge. Je zarátaný v oficiálnej štatistike 1559 „skokanov“, ktorá sa vedie od roku 1937. V celosvetovom meradle je pre samovrahov atypický oranžový most, ktorí architekti rátajú medzi konštrukčné zázraky minulého storočia, adresou číslo jeden. Prečo? Lebo je to sakramentsky jednoduché.
Nechcú o tom hovoriť
Mary Currieová nechce priveľmi o tejto téme hovoriť. Je svieže letné ráno, stojíme spolu na južnej strane mosta, monumentálne zaliateho slnečnými lúčmi: „Na túto tému sa ma zakaždým pýta len novinár z Európy. A to tu pracujem 25 rokov. Americké médiá sa jej nevenujú, aby na to zbytočne niekoho nenavádzali,“ hovorí podráždene hovorkyňa „Golden Gate Bridge, Highway and Transportation District“, verejnej spoločnosti na spravovanie mosta a priľahlého areálu. „Náš novootvorený multimediálny pavilón pre návštevníkov je určite omnoho zaujímavejší,“ presviedča.
Keď niečo podobné počuje Paul Muller, zakladateľ nadácie Bridge Rail Foundation, vstávajú mu vlasy dupkom. Nadáciu založil preto, aby zháňala finančné prostriedky na výstavbu záchytných záchranných sietí okolo mosta. O tejto téme sa podľa neho musí hovoriť – a veľa.
Pri príležitosti 75. výročia otvorenia „Oranžovej lady“ v máji spravil niečo, čo sa nedalo obísť bez povšimnutia. Na Crissy Fields, priľahlých lúkach okolo zátoky pod mostom, ktoré kedysi slúžili armádnym letcom a dnes sú obľúbeným miestom na pikniky, športovanie a prechádzky so psami, rozložil topánky. Obuv po tých, ktorí na rozdiel od Kevina Hinesa a ďalších dvoch desiatok jemu podobných päťsekundový voľný pád zo 67-metrovej výšky neprežili.
John Bateson sa o výstražnú spomienku na týchto ľudí postaral ako nik iný. Vo svojej novej knihe Posledný skok opisuje osudy, ktoré vyrážajú dych.
V roku 1993 prehodil zúfalý otec Steve Page svoju malú dcéru Kellie cez 1,2 metra vysoké zábradlie na moste; a skočil za ňou. „Prečo nerobíme nič s tým, že most po 75 rokov zostáva atraktívnym a ľahko dostupným miestom sebadeštrukcie?“ pýta sa Bateson. „Prečo je také ťažké spraviť podobné rozhodnutie, aké padlo na mostoch All-American-Bridge v Akrone (Ohio), Aurora Bridge v Seattle (Washington) alebo Cold Spring Bridge v Santa Barbare (Kalifornia), kde sa už nič takéto nedeje?“ Po bokoch týchto mostov zodvihli technické bariéry tak vysoko, že skokom z mosta tam o život už nemôže prísť nikto.
Na polceste do pekla
Kým prezident Franklin D. Roosevelt 27. mája 1937 telegrafickým gombíkom z Bieleho domu vo Washingtone nedal zelenú na prechod prvých ľudí a dopravy ponad úžinu v Sanfranciskom zálive, súviseli pády z Golden Gate Bridge výlučne s pracovnými úrazmi.
Počas päťročnej výstavby mosta sa z neho nešťastne pošmyklo a spadlo najmenej jedenásť z 1500 robotníkov, ktorých si nechal najať pôvodom nemecký šéfkonštruktér Joseph Baermann Strauss. Ďalších devätnásť natieračov a káblových inštalatérov zachytila kovová konštrukcia lešenia, ktoré bolo namontované popod most práve pre účel bezpečnosti a ochrany životov pri práci. Títo chlapi potom založili klub, ktorý nazvali Half Way to Hell. Na polceste do pekla.
Smutnú štatistiku započal Harold B. Wobber. Štyridsaťsedemročný výrobca člnov a veterán prvej svetovej vojny bol v auguste 1937 prvým človekom, ktorý preliezol nízke zábradlie a dobrovoľne skočil.
Päťstovku dosiahla štatistika v roku 1973. Dlho predtým, než sa priblížila k číslu tisíc v roku 1995, zaviedli lokálne noviny Chronicle a Examiner rubriku s názvom Jumper – Skokan.
„Ničomníci,“ píše jeden z redaktorov, „mali by byť ostatným na výstrahu a odradiť ich.“ Dlho však netrvalo a noviny rubriku o prípadoch zrušili. Následky zamlčovania sú nesmierne. Posledných päť rokov sa čísla nemenia, úrady priznávajú konštantne niečo vyše tridsať smrteľných pádov za rok. No sú medzi nimi výlučne len tí, ktorých telá sa našli a neodniesol ich prúd.
Na slabinu tejto štatistiky poukázal vo výročnej správe riaditeľ spoločnosti na spravovanie mosta Denis Mulligan. Policajní vyjednávači zabránia ročne v „poslednom skoku“ asi stovke ľudí. To znamená, že pri okraji priepasti Golden Gate Bridge sa niekto objaví každé tri dni. Jedným z najúspešnejších vyjednávačov je Kevin Briggs. Vrátiť sa späť už pomohol viac ako dvesto ľuďom unaveným zo života.
„Pýtam sa ich tri otázky. Prvá: Ako sa dnes máte? Druhá: Čo plánujete robiť zajtra? Tretia: Ak nemáte žiaden plán, dovolíte mi pomôcť vám s ním? Ak sa vám nebude páčiť, môžete sem prísť zajtra znovu.“ Nie všetci ho počúvnu. O koho ide?
„Skokani“ sú podľa autora spomínanej knihy Johna Batesona v 80 percentách prípadov belosi, v 75 percentách muži, v 60 percentách slobodní a priemerne 41-roční. Zvyšné prípady sa rozplývajú v tme anonymity. K 75 percentám skokov z mosta dochádza demonštratívne za bieleho dňa.
V roku 2004 skočil 34-ročný Glenn Sprague artistickým štýlom skokana-plavca chrbtom dozadu. Nedobrovoľne sa tomu prizerali stovky ľudí. Doteraz z toho mnohých trápia nočné mory. Dostatočný dôvod na riešenie situácie? Nie v San Franciscu.
Stále je nádej, zavolajte!
Dozornej rade správcovskej spoločnosti Golden Gate Bridge, Highway and Transportation District, v ktorej sedí mnoho rešpektovaných občanov, sa darí už viac ako desaťročie brániť technicky najjednoduchšiemu a najlacnejšiemu riešeniu – zvýšiť 1,2 metra vysoké zábradlie okolo mosta. Odmietajú ho predovšetkým z estetických dôvodov.
Mike Kerns, ktorý sedí v grémiu za protiľahlú časť mesta, patriacu do katastra Sonomy, je stelesnením tohto sporu: „Nebránim sa tomu, ale zároveň váham. Ak niekto dokáže skonštruovať zábrany, ktoré budú pre nás prijateľné, pretože nesprznia most, povedal by som: vyskúšajme to.“
K dnešnému dňu je situácia taká, že zodpovední sa po mnohých únavných diskusiách dohodli na riešení a zvládli dať vypracovať technické štúdie na zábrany, ktoré by mali byť vybudované po okolí mosta v jeho spodnej časti, avšak potrebných 45 miliónov dolárov na ich realizáciu už nenašli.
Hoci všetci z nich si vedia domyslieť, čo po celých 33 rokov vídaval súdny lekár Ken Holmes zakaždým, keď vodná polícia reagovala na kód 10-31, po ktorom zo silného prúdu medzi zálivom a Pacifikom vytiahla ďalšie bezvládne telo.
Holmes, pod ktorého prax spadal okres Marin County, je dnes už na dôchodku a patrí medzi najhlasnejších zástancov záchrannej konštrukcie. „Nech už San Francisco nie je svetovou top destináciou pre samovrahov. Niečo sa už musí konečne udiať.“
Pozdĺž promenády na moste je nainštalovaných trinásť červených tlačidiel („stále je nádej, zavolajte!“). Po stlačení príde na miesto psychológ pripravený poskytnúť poradenstvo. Aj samotná hovorkyňa správcovskej spoločnosti Mary Currieová priznala, že slúžia skôr len ako placebo: „Nikdy až tak dobre nefungovali.“
Jedinou účinnou pomocou by boli zábrany. Tento dojem nepriamo potvrdil svojím výskumom Richard Seiden, profesor na oproti mostu sa nachádzajúcej Univerzite v Berkeley. Spomedzi 515 ľudí, ktorí rozmýšľali o ukončení svojho života skokom z Golden Gate Bridge, a včas vyhľadali odbornú pomoc, bolo 95 percent ľudí vo veku nad 25 rokov, ktorí mali v minulosti za sebou už minimálne jeden pokus o samovraždu.
Kevin Hines by sa veľmi rád prirátal radšej k nim. „V momente, keď som letel voľným pádom dole, som vedel, že to bola fatálna chyba. Nechcel som zomrieť.“
Druhýkrát by most nechceli
Podľa zástancov vybudovania záchranných bariér okolo mosta by mali okolité okresy pristúpiť k rovnakému kroku, k akému sa uchýlili v čase veľkej krízy. Potrebných 35 miliónov dolárov na vybudovanie Golden Gate Bridge zohnali po voľbách 4. novembra 1930.
Občania zo šiestich nových okresov v dištrikte Golden Gate Bridge and Highway District súhlasili s emitenciou dlhopisov. Keďže krajinou zmietala hlboká kríza, o téme dlho predtým vášnivo diskutovali.
Potreba mosta cez úžinu bola naliehavá, nakoniec sa za výrazné zadlženie okresov vyjadrilo 146-tisíc voličov, proti bolo 47-tisíc. Pri ich vydávaní počítali s tým, že na mýtnych poplatkoch najbližších 40 rokov zarobia 111 miliónov dolárov. Ročný výnos dlhopisov bol päť percent.
Z dnešného pohľadu boli ich vtedajšie počty zábavné. Sľubovali napríklad, že už v roku 1960 klesne cena mýta na 25 centov za auto, a od roku 1970 bude prejazd cez úžinu zdarma.
Dnes je cena mýta za prejazd cez most tri doláre. Denne ním prejde priemerne 120-tisíc áut. Verejná spoločnosť Golden Gate Bridge, Highway and Transportation District, ktorá most spravuje, nie je stratová. V teoretickej rovine by mohla z vyzbieraného mýta a sčasti cez emitenciu dlhopisov ochranné bariéry zafinancovať.
Prieskum však ukazuje, že keby v dnešnej dobe mali miestni voliči ísť k urnám, tak ako generácia ich starých a prastarých rodičov, s použitím potrebných 45 miliónov dolárov na tento účel by nesúhlasili.
„Mýto sú peniaze daňových poplatníkov, nemôžeme ich minúť na záchranu samovrahov,“ upresňuje Marie Currieová, hovorkyňa verejnej spoločnosti, ktorá most spravuje
Autor: Alena Taranová, San Francisco
