Keby Pussy Riot vyrušovali v kostole, vykrikovali nemravné slová pred oltárom a krepčili pred podobizňou Bohorodičky oblečené do nevhodných odevov v roku 1903, porušili by I. článok vtedajšieho Trestného zákonníka cárskeho Ruska. Ten znel, že „krik, hluk alebo iné rušivé vplyvy, ktorých sa dotyčný dopustí v kostole“, sú trestné.
Profesor Moskovskej duchovnej akadémie Andrej Zubov sa domnieva, že hanobenie svätého miesta nebolo v ruskej predrevolučnej dobe ničím výnimočným. Hrozilo za to kratšie vyhnanstvo alebo nútené práce, maximálne tri roky v nápravnom zariadení, zriedkakedy i v skutočnom väzení.
Tri dievčatá, ktoré o takmer 110 rokov neskôr vbehli do moskovského Chrámu Krista Spasiteľa a zaspievali tu punkovú modlitbu Bohorodička, zbav nás Putina, sú v cele už takmer pol roka. A hrozí im, že za ostnatým drôtom v nejakej peknej ruskej trestaneckej kolónii strávia najbližších sedem.
Dve z mladých žien, ktoré sú podozrivé z chuligánstva, možno i z rozpútavania náboženskej neznášanlivosti a útoku na duchovnú podstatu štátu, majú malé deti.
Dievčatá zo skupiny Pussy Riot vraj urazili vládcov, cirkev i milióny veriacich. Nie sú trestané v tom pravom slova zmysle. Je to číro-číra pomsta. Pretože keby hnev nezatienil rozum novodobého cára Putina, dievčatá by dostali podľa platných paragrafov maximálne pätnásťdňové väzenie, pokutu či pár hodín verejných prác.
Predrevolučné Rusko bolo klerikálnym štátom, v ktorom pravoslávna cirkev hrala dôležitú politickú úlohu. Zločiny proti cirkvi boli pokladané za ťažké. Podľa toho, ako prebieha najškandálnejší proces v Rusku a jeden z najabsurdnejších v súčasnom modernom svete, sa zdá, že samoderžavie bolo ku svojim kritikom milosrdnejšie než režim Vladimira Putina.
Ako sa to začalo
Stalo sa to 10. februára 2011. V hlbokej noci. Bola to akcia, ktorá si získala sympatie väčšiny Ruska, a napriek tomu sa skončila rozpadom skupiny priateľov, ktorí si dovtedy mysleli, že sú nimi „na život a na smrť“.
Predstavenie sa volalo: Falus v zajatí FSB. Umelecká skupina Vojna, zložená z mladých, tvorivých a nahnevaných ľudí, sa rozhodla opäť šokovať. Na Litejnom moste v Petrohrade vytvorili dielo s rozmermi 65-krát 27 metrov.
Keď sa v noci most roztvoril, obrovský falus sa ocitol priamo oproti oknám mohutnej budovy Federálnej služby bezpečnosti, následníčky stalinského KGB. Bol to výsmech celej tej represívnej organizácie i jej povesti.
Zatiaľ čo verejnosť tlieskala, vnútri spolku Vojna, špecializujúceho sa na provokácie, happeningy a politickú avantgardu, došlo k prudkej hádke.
Príslušníčky ženského pohlavia označili akciu za mačovskú, ponižujúcu a znemožňujúcu ich feministické snahy. Dievčatá z moskovskej skupiny v čele s manželom Nadeždy Tolokonnikovovej Petrom Verzilovom sa odštiepili.
O pár mesiacov boli na svete Pussy Riot. Zaujímavá však je vo svetle dnešných udalostí iná vec. Za Falus proti FSB bol zadržaný jeden z jeho autorov Leonid Nikolajev. Strávil v cele dve noci. Nič viac. Vraj šlo o drobné chuligánstvo. Dievčatá z Pussy sedia za mrežami už piaty mesiac.
Preniknutie do chrámu
Takmer presne rok po akcii s falusom vniklo päť mladých žien v maskách do moskovského Chrámu Krista Spasiteľa a zaspievalo modlitbu Bohorodička, zbav nás Putina. Nič nerozbili. Nikoho nezranili. Nič neukradli.
Len na rozdiel od útoku proti FSB vyslovili meno najvyššieho a nedotknuteľného. A to sa im stalo osudným. Tretieho marca 2012 boli dve z nich Nadežda Tolokonnikovová (23 rokov) a Maria Aljochinovová (24 rokov) zatknuté.
Potom putovala do chládku tretia „hriešnica“ Jekaterina Samucjevičová (30 rokov). Pôvodne bežné chuligánstvo, ktorého sa Vojna i Pussy dopustili už veľakrát, sa zmenilo na politickú kauzu.
Proti putinovskému mačizmu
Feministky z Pussy Riot sa prezentujú ako „politická skupina zastávajúca idey antiautoritárstva“, vyjadrujúca svojimi činmi odpor k moci a sile reprezentovanej mužmi, v ich čele stojí „hlavný ruský mačo Putin“.
Za svoj vzor pokladajú francúzsku filozofku Simone de Beauvoirovú a Američanku Judith Butlerovú. Ťažko povedať, ako by obe dámy hodnotili napríklad pornografické predstavenie „pôrod zmrznutého kurčaťa“, ktoré predviedli ešte v rámci skupiny Vojna jeho vtedajšie členky. Na videu, kde si z vagíny ťahá zmrznuté kurča mladá žena, síce nie je vidieť dnes väznené Pussy, ale je možné, že sa niektoré z nich akcie v roku 2010 zúčastnili.
Zato na inom videu, nakrútenom v moskovskom biologickom múzeu, už je úplne zreteľne badať tehotnú Nadeždu Tolokonnikovovú. Nahú a súložiacu verejne s úsmevom spolu s ďalšími asi dvadsiatimi mladými ľuďmi. Vraj i takto treba protestovať proti totalite.
V týchto dňoch sedí Nadežda na lavici obžalovaných spolu s dvomi kamarátkami. Oblečená. Doma na ňu čaká štvorročné dieťa. Obžalované sú v klietke. Hádam aby nikoho nepohrýzli. Načúvajú výpovediam svedkov i poškodených. Tých je podľa súdu deväť. Tri ženy a šesť mužov. Až na jedného všetci pracujú v Chráme Krista Spasiteľa a to, čo dievčatá predviedli, im vraj zanechalo ranu na duši. Deviaty nešťastník je aktivistom militantnej pravoslávnej organizácie Nacionaľnyj sobor.
Zlý spánok uhranutých
Sudkyňa Marina Syrovová, dáma v strednom veku, s dokonalou manikúrou a starostlivo učesanými vlasmi, načúva každému slovu tých, ktorým údajne krepčenie Pussy zničilo nadlho spánok. Presne ako v Kladive na čarodejnice obvinená Zuzana Voglická spôsobila ujmu susedke, ktorá ochorela a nemohla oči zažmúriť. Zuzku za to upálili.
Sudkyňa Syrovová predstavuje ruskú inkvizíciu 21. storočia. Všetko je na nej také akurátne, až má človek pocit, že jej akákoľvek nepresnosť musí spôsobiť fyzickú bolesť. Nehovoriac o niečom takom, ako je porušenie základných pravidiel slušnosti.
A toho sa dievčatá z Pussy Riot dopúšťajú často a rady. Len ťažko môžeme od sudkyne Syrovovej chcieť, aby sa s príslušnou zhovievavosťou dívala na verejný skupinový sex. Na perverznú performanciu. Táto žena s výzorom učiteľky chémie dievčatám neodpustí nič. Väčšina občanov vrátane ruskej demokratickej intelektuálnej elity viacej akcií Pussy tiež nedokáže stráviť. Lenže na rozdiel od sudkyne sa drží tézy: nie všetci, ktorí sú väčšinovej spoločnosti nesympatickí, patria za mreže.
Proces na metle
Sudkyňa Syrovová silným hlasom prednáša: „Čas sťažností vypršal.“ Advokáti dievčat obracajú oči stĺpkom. Ich požiadavky sú zmetené zo stola skôr, než sa vyrieknu.
Presne tieto slová – čas sťažností vypršal – zazneli z úst sudkyne Jeleny Stašinovej. Tá rozhodla 12. novembra 2009 pri pojednávaní v moskovskom tverskom súde o osude Sergeja Magnitského, právnika britského fondu Hermitage Capital. Muža, ktorý odhalil jednu z najväčších korupčných schém na ministerstve vnútra. Štyri dni po tom, čo sudkyňa Stašinová zamietla akékoľvek sťažnosti Magnitského, za čudných okolností vo väznici zomrel.
Ani dievčatá nevyzerajú práve zdravo. Maša Aljochinovová je bledá a pod očami má čierne kruhy. Snaží sa hájiť sama.
„Priečili sme sa, keď ste nás vyvádzali z chrámu?“ Pýta sa robustného mladíka v džínsoch s hrubou zlatou retiazkou na krku. Zriadenec chrámu Vasilij Cigankov priznáva, že dievčatá agresívne neboli. A že ich „vystúpenie“ pod oltárom trvalo asi tri minúty. Potom dievčatám z Pussy poradí: „Proste o Boha a odpustenie.“ Maša Aljochinovová pohotovo a akosi rezignovane odpovedá: „Lenže mňa práve teraz nesúdi Boh.“ Má pravdu. Pokiaľ si teda sudkyňa Syrovová o sebe nemyslí, že je všemohúca.
Ďalším postihnutým je absolvent duchovnej akadémie Pavel Železov. Tomu sa nepáči, ako sa dievčatá za svoj čin ospravedlnili. Diskusia o tom, či bolo ospravedlnenie dostatočné, či nie, zaberie celý deň procesu. Časť pravoslávnych aktivistov a pracovníkov chrámu sa zhoduje na tom, že je zle formulované, lebo dievčatá ľutujú, že narušili pokoj veriacich a dopustili sa z etického hľadiska škaredého činu. Veriaci však chcú, aby sa ospravedlnili za urážku svätyne a rúhanie.
Máša sa úprimne pýta: „Ako má vyzerať ospravedlnenie za rúhanie?“ Železov radí, aby buď zašla do kostola a pomodlila sa, alebo napísala otvorený list s pokáním a rozšírila ho po internete. Lenže Mášu nepustia do chrámu ani pomodliť sa, nedajú jej ani počítač s prístupom do svetovej siete.
Máša si utiera spotené čelo a neveriacky krúti hlavou. Behom pojednávania dievčatá vstávajú o šiestej, nemajú možnosť si pred súdom vypiť ani šálku čaju, ani sa osprchovať. „Boh je láska,“ citujú im predstavitelia cirkvi, ktorí vypovedajú pred súdom.
Neskoré sympatie
Správanie sa dievčat začína byť mnohým sympatické až teraz, keď stoja pred súdom. Perverzné predstavenie nestrávi každý. Teraz sú však dievčatá oblečené a na počudovanie stále nezlomené. „Nám ako i našim mnohým spoluobčanom je nepríjemná podlosť, lož, úplatkárstvo, nenásytnosť a nezákonnosť, čo sú hriechy súčasného vedenia a moci,“ vyhlasuje neohrozene Naďa Tolokonnikovová.
Dievča, ktoré verejne súložilo v múzeu biológie. Keď teraz reční, vyzerá už oveľa viac ako politička, revolucionárka, bojovníčka za ľudské práva, než ako úchylné roztopašné dievča a provokatérka. Tvrdí, že modlitba bola namierená hlavne proti politickej angažovanosti patriarchu Kirilla. Proti jeho otvoreným výzvam hlasovať vo voľbách za Vladimira Putina. Mal sa zaňho potichu modliť a nikomu to nehovoriť, neagitovať. Myslia si nielen Pussy.
Dievčatá sedia v rovnakej klietke – v „akváriu“ – v akom počas iného procesu sedeli ropní magnáti Michail Chodorkovskij a Platon Lebedev. Dostali vtedy osem rokov väzenia. Mnohým sa začína zdať, že súčasná ruská inkvizícia prekročila i tú hranicu, ktorú strávi nomenklatúrny byrokrat či Kremľu oddaný oligarcha.
„My dolu podpísaní rôzne hodnotíme morálno-etickú stránku činu, ktorého sa vo februári v Chráme Krista Spasiteľa dopustili účastníčky akcie...“ píše sa v liste, ktorý zjednotil dosiaľ znepriatelené skupiny ruskej inteligencie.
„Myslíme si, že čin Pussy Riot nie je trestný... Rusko je svetský štát...“ Téza, s ktorou sa stotožňuje dokonca – zatiaľ neverejne, časť kremeľských úradníkov. Podpora Pussy Riot nie je pre nich mravnou či etickou otázkou. Ale je dôležitým bodom na ceste k prežitiu režimu. Nespokojnosť s ním v posledných mesiacoch rastie. Vzniká prostredie, v ktorom bude stačiť škrtnúť zápalkou, a potom už požiar nikto neuhasí. Pussy Riot sa môžu stať polienkom priloženým v tú najmenej vhodnú chvíľu.
Autor: Agentúra Epicentrum
