Kubánsky disident veril, že sloboda nepríde sama zvonka.
Oswaldo Payá (29. 2. 1952 - 22. 7. 2012) už nezažije, čo budúcnosť chystá pre Kubu. Pred niekoľkými dňami tragicky zahynul človek, ktorý osud tohto uzavretého ostrova preplietol so svojím životom a so životmi svojich najbližších.
Ako mi povedal v rozhovore v júli 2003 v prítmí obývačky svojho domu v havanskej štvrti Cerro: „Nemám iný život. Bola to moja voľba vyplývajúca z mojej viery."
Bol presvedčený, že slobodu nikto nikomu nedaruje, ale treba si ju zaslúžiť. A tak Payá s povestnou tvrdohlavosťou hľadal spôsoby, ktorými by otvoril cestu pre svojich spoluobčanov „zaslúžiť" si slobodu.
Prevýchova sa nepodarila
Mladý Oswaldo chcel praktizovať katolícku vieru slobodne a otvorene. Odpoveďou režimu boli tri roky v pracovnom tábore na Isla de Piňos. Jeho prevýchova sa nepodarila. S Payom sa až do jeho smrti tiahli problémy, aké tradične sprevádzajú podobné „neprispôsobivé" indivíduá v totalitných režimoch.
Payá do obrazu „správne angažovaného socialistického" občana ani najmenej nezapadol: vyjadroval názory stále otvorenejšie, ba čo viac, uchýlil sa aj k činu. V roku 1998 založil Kresťanské hnutie oslobodenia a krátko nato začal spolu s kolegami podpisovú kampaň projekt Varela, žiadajúcu slobodu slova a združovania, ako aj slobodné voľby.
Prelamoval pasivitu a pocit paralýzy zo strachu, že pod hrozbou istého trestu sa nedá robiť nič, len čakať a veriť, že niekto zasiahne zvonka. V roku 2002 sa snažil v kubánskom parlamente odovzdať podpisy vyše 11-tisícov Kubáncov, ktorí našli odvahu priložiť svoje meno k žiadosti o zmeny.
V marci 2003 kubánsky režim zatkol a odsúdil na vysoké tresty 75 aktivistov, medzi nimi aj desiatky tých, ktorí spolu s Payom zbierali podpisy pod projekt Varela. Otriaslo to ním, ale nezlomilo ho to.
S nadšením sme aj my sledovali, ako v októbri toho roku svetové televízie priniesli zábery Oswalda Payu a jeho spolupracovníkov, ktorí sa pokúšali v parlamente odovzdať ďalších vyše 14-tisíc podpisov.
Mystická návšteva
Oswaldo Payá prišiel na Slovensko v januári 2003, na vrchole medzinárodnej pozornosti o jeho projekt a o jeho osobu. Bol čerstvým držiteľom Sacharovovej ceny za slobodu myslenia Európskeho parlamentu.
Po tom, ako si prebral cenu, precestoval niekoľko krajín vrátane Spojených štátov, Mexika a Španielska. Neskôr mi povedal, že stretnutia v Česku a na Slovensku, v krajinách, ktoré zažili zmenu režimu a postkomunistickú transformáciu, boli preňho „špeciálnou skúsenosťou, zmiešanou so sentimentom a priam až s niečím mystickým".
Vďaka podobnej skúsenosti mal pocit, že ho chápeme. „Naučil som sa veľa a cítil som teplo solidarity," povedal mi. Fascinovalo ho hovoriť s ľuďmi, ktorí boli prenasledovaní za bývalého režimu a teraz pripravovali zákony v parlamente alebo viedli mienkotvorné noviny.
Jeho mierny romantizmus pri posudzovaní osobností a udalostí postkomunistickej Európy sa dal vysvetliť uzavretosťou reality, z ktorej Oswaldo pochádzal, v ktorej sa boj dobra so zlom viedol po jasných líniách.
Payova jednodňová návšteva Bratislavy, jeho neutíchajúce otázky a briskné postrehy boli pre nás všetkých, ktorí sme ju organizovali a sprevádzali ho, silným zážitkom.
Zaujímal sa o nás
Pri všetkých mojich ďalších stretnutiach s Oswaldom Payom v najbližších rokoch na Kube sa neúnavne zaujímal o dianie v strednej Európe. O to, ako nás ovplyvnil vstup do Európskej únie, ako sa tento spolok slobodných krajín solidarizuje s ľuďmi na Kube.
Osud všetkých, ktorí na ostrove trpeli za názory, sa ho bytostne dotýkal. Bez ohľadu na to, či ste súhlasili s jeho názormi, Oswaldo bol osobnosť, ktorá si dokázala získať rešpekt svojím pevným charakterom a princípmi. Nezlomil ho nepredstaviteľný tlak, zastrašovanie ani vyhrážky.
Payá sa spomínal v každej debate o možných politických zmenách na Kube. Už sa nedozvieme, akú úlohu by zohral. Isté však je, že jeho odkazu sa budú môcť zachytiť ďalší slobodne zmýšľajúci ľudia na Kube aj kdekoľvek na svete.
Autorka je zahranično-politická analytička
Autor: Eliška Sláviková