I keby sa za jeho vlády zdvojnásobil priemerný plat a on sám by vlastnými rukami, pozlátil polovicu Oslo, dejiny si Jensa Stoltenberga budú pamätať kvôli Breivikovi. Preto, ako sa nórsky premiér v čase najväčšej tragédie v povojnových dejinách krajiny zachoval.
Stoltenberg sa po terore, pri ktorom vlani 22. júla v Osle a na Utöyi zomrelo 77 ľudí, stal otcom národa. Muž, ktorý sa v najvyššej politike pohybuje už skoro dvadsať rokov, dokázal osloviť všetkých smútiacich.
Jeho slová o tom, že „násiliu treba čeliť ešte väčšou toleranciou, otvorenosťou a demokraciou,“ sa stali novým mottom krajiny. Po dvanástich mesiacoch sa atmosféra v päťmiliónovej krajine mení.
Premiér Stoltenberg (vpredu uprostred) medzi ľuďmi na ostrove Utöya.
FOTO - SITA/AP
Ubránili sme hodnoty
Jens Stoltenberg prišiel v deň prvého výročia útoku po boku kráľa Haralda V. k budove, ktorá bola do Breivikovho útoku jeho kanceláriou. Teraz zničenou a pokrytou plachtou.
Dva útoky
pri prvom útoku vybuchla bomba v centre Osla – osem obetí a 11 zranených.
potom strieľal Breivik oblečený ako policajt na ostrove Utöya asi 35 km od Osla,
za hodinu a pol vystrelil 102-krát,
z asi 600 ľudí zomrelo alebo sa utopilo 68, jeden zomrel v nemocnici,
medzi obeťami je 35 dievčat, 28 chlapcov, 4 muži a 2 ženy.
Premiér predniesol krátku reč o dôležitosti demokracie a otvorenosti. Položil veniec, uctil teroristove obete minútou ticha a potom sa zhováral s novinármi.
Hovoril, že terorista (Breivikovo meno nevyslovil ani raz) síce zabil hromadu ľudí, ale nórsku spoločnosť nezmenil.
„Prehral. A ľudia vyhrali,“ povedal premiér. Nóri sa podľa neho nestiahli, ale vyšli do ulíc, začali sa ešte aktívnejšie podieľať na demokratických procesoch a vstupovať do politických organizácií.
Popularita Stolgenbergovej strany sa v prieskumoch vrátila na „predbreivikovskú“ úroveň, teda k tridsiatim percentám.
Krajná pravica naopak posilnila. Strana pokroku, ktorej členom bol aj Anders Breivik a jej podpora sa po útokoch prepadla na polovicu, sa už zasa blíži k takmer 23 percentám a je druhou najsilnejšou stranou v krajine.
Samotného Stoltenberga zase prvý raz v popularite predbehla šéfka opozičných konzervatívcov Erna Solbergová.
Tá hovorí o prísnejších zákonoch pre prisťahovalcov a je najobľúbenejšou političkou v krajine. Premiér na ňu stráca 15 percent.
Útoky na Rómov
A vrátili sa i výpady proti imigrantom, naposledy proti Rómom z východnej Európy. To bolo kauza, ktorá dlho zamestnávala miestne noviny. Najostrejšie výpady, vrátane vyhrážok smrti, sa odohrali práve na internete. Šéfka populistickej Strany pokroku Siv Jensenová vyhlasovala, že všetci Rómovia by mali byť deportovaní.
Pritom sa objavili teórie, že protirómske výpady i príklon doprava môžu byť jedným z dôsledkov Breivikovho teroru. Ani nie pre imigrantov samotných, ale skôr preto, že po útokoch sa všetky prisťahovalecké témy a problémy stali akýmsi tabu.
Stoltenberg si nemyslí, že zmienený posun doprava má nejakú súvislosť s Breivikom. „Tým som si úplne istý,“ hovorí. A odchádza. Na bohoslužbu do katedrály. A potom za deťmi, ktoré prežili horor na ostrove Utöya.
Ahmed prišiel o brata. V Oslo sa necíti dobre
Zo Somálska ušiel s rodinou pred vojnou, o brata prišiel v bezpečnom Nórsku. Zabil ho Breivik.
OSLO. Mal dvanásť, keď sa v jeho krajine začala vojna. Mal len o rok viac, keď z vlasti ušiel. Mal 23, keď prišiel do Nórska, jednej z najbezpečnejších krajín sveta. A mal 31, keď mu nórsky občan Anders Breivik na ostrove Utöya zastrelil mladšieho brata.
To je príbeh Chálida Ahmeda, nórskeho politika somálskeho pôvodu. Muža, ktorý zažil toľko hrôzy, že by to vystačilo na niekoľko životov. Muža, ktorý zasa stratil pocit bezpečia.
FOTO - AUTORKA
Na ten deň nezabudne
Ten deň, piatok 22. júla, sa mu stále zjavuje. Pamätá si každú minútu. „Celé sa to začalo popoludní, po výbuchoch v Osle. Vedúci tábora labouristickej mládeže zvolali deti do spoločenskej miestnosti. Povedali im, že v Osle bola explózia. A aj to, že premiér Stoltenberg je v bezpečí, ale že sa asi zruší jeho sobotňajšia návšteva na Utöyi,“ spomína Chálid.
Keď mu zavolala sestra, bola rada, že sú Chálid i dvaja bratia ďaleko od výbuchu na ostrove, kde sa im nič nemôže stať. Potom sa ozvala streľba. Tak silno, že ju počula v telefóne.
„Čo to je?“ vyhŕkla. Chálid si myslel, že asi ohňostroj. A potom ho uvidel. „Ide sem policajt, asi nám povie viac o tom, čo sa stalo v Osle. Zavolám ti neskôr,“ povedal ešte sestre. Znovu sa pozrel z okna. Videl, ako sa k mužovi v uniforme blíži dievča. „Asi sa pýtala, čo sa deje. On jej dvakrát strelil do brucha. A potom do hlavy.“
Chálid začal kričať. Všetkých, ktorí boli v miestnosti s ním, vyhnal von. Do lesa, schovať sa. Dobehli k vode. „Kto vie plávať, nech pláva. Preč,“ prikázal deťom. Kde sú bratia, nevedel. Vedel len, že Ismáil nevie plávať.
Počuli len streľbu
Trvalo to večnosť. Stále bolo počuť streľbu. Skrývali sa v lese, menili miesta. Nevedeli, či je strelec sám, alebo je ich viac. Potom počuli príjemný mužský hlas. „Strelec je zneškodnený, môžete vyliezť,“ povedal. Tri dievčatá vyšli. Breivik ich okamžite zastrelil.
„Že sme skutočne zachránení, to sme pochopili, až keď k brehu dorazila loď.“ Chálid bežal ako šialený. Šmykol sa a spadol. A priamo tam, oproti sebe, uvidel bezvládne telo svojho brata Ismáila. „Šiel som k nemu a vzal ho za ruku. Bola strašne studená. Chcel som plakať, ale nešlo to.“
Druhého brata Mubaraka našiel na pevnine. O smrti Ismáila už vedel. Kričal a tĺkol si hlavu o múr.
Chálid sa odvtedy stará o mamu a otca. Ten je na tom najhoršie. Má pocit, že je to jeho vina, lebo priviezol rodinu do Nórska. „A ja? Mne zase vzali ten pocit bezpečia.“
Autor: Z Osla od reportérky MF Dnes Adély Dražanovej
