Nedávno som dostala list od miestneho úradu, ktorý mi ponúka zápis do zoznamu voličov. V Belgicku sa totiž na jeseň budú konať komunálne voľby a ako občianka únie by som v nich tiež mohla hlasovať. Ja môžem, ale Belgičania musia.
Zúčastniť sa na všetkých voľbách je tu totiž už viac ako sto rokov povinné. Pôvodnou motiváciou bolo dostať k urnám všetky vrstvy obyvateľstva, aj tých menej vzdelaných či chudobných.
Absentérom dnes oficiálne hrozí pokuta 25 eur, pri opakovanom prehrešku viac ako 100 eur a vymazanie z registra voličov na desať rokov.
Vysoká účasť
Miestne orgány zverejňujú na internete celý manuál, ako delegovať svoj hlas, ako voliť z väzenia či ako sa zachovať v prípade, že ste na cestách.
Teda minimálne teoreticky, lebo pokuty sa už roky takmer nedávajú a stali sa skôr symbolickou hrozbou. Účasť Belgičanov na voľbách aj tak dosahuje vždy približne 90 percent.
Prechádzka k volebnej urne sa tu totiž podľa politológov medzičasom stala súčasťou životného štýlu alebo – ako mi povedal jeden profesor – politickej kultúry.
Ja mám však aj inú skúsenosť. Mnohí moji belgickí známi si totiž prechod úradov k benevolentnosti vôbec neuvedomili.
Náhodné hlasovanie
Najmä tí mladší sa mi posťažovali, že voliť chodia len preto, aby náhodou nemuseli zaplatiť, pričom dajú hlas prvému, kto im príde pod ruku.
Nuž, povinné volenie či právo nevoliť? Ja zatiaľ dobrovoľne volím možnosť číslo dva.
Autor: Soňa Miháliková
