Nájsť svetového výrobcu, ktorý by nemal na svojich výrobkoch štítok s nápisom made in China, made in PRC prípadne „zhōngguó zhìzào“, je ťažké.
Ani na Slovensku už pomaly niet kam ujsť pred výrobkami najväčšej fabriky sveta. Ešte aj náhrobné kamene sa dnes dovážajú z Číny.
Čínski producenti nepohŕdajú ani malými slovenskými firmami, internet je plný ponúk preložených Google translatorom do zlej slovenčiny.
„Sme Čína dodávateľa, výrobca Obchod Podnik, a hlavne vyrába listy na pílu s diamantom pre kamenárske práce, Naše domáce výrobky pokrytie trhu v Amerike, Európe, Ázii a na ďalších miestach. Stredná a zároveň sa neustále hľadať ďalšie nové trhy. Dúfame, že spolupracujeme s viacerými.“
Kauza s uniformami
Američania nedávno prejavili veľkú dávku pokrytectva, keď sa v médiách pozastavovali nad tým, že ešte aj uniformy amerických olympionikov boli vyrobené v Číne.
Toľko kritizovaná firma Ralph Lauren nie je jediná, ktorá si začala hľadať nové pozície v Číne po tom, čo trhy v Európe a Amerike začali klesať. Celkom rovnako sa správajú aj iné americké firmy.
Republikáni, ktorí by dnes najradšej nahádzali nedostatočne vlastenecké športové rovnošaty do ohňa, by sa k téme vôbec nemali vyjadrovať. Ich dnešný prezidentský kandidát Mitt Romney dal v roku 2002 ešte z pozície šéfa amerického olympijského výboru vyrobiť rovnošaty priamo v diktátorskej Barme.
Podobné maslo na hlave má dnes aj britský olympijský tím, ktorý zadal síce kontrakt spoločnosti Adidas, tá ho však ako zvyčajne posunula výrobcom do Indonézie.
Novinárka z britského denníka Independent Kathy Marksová zistila, že štyria z deviatich indonézskych dodávateľov platia zamestnancom a zamestnankyniam menšie ako minimálne mzdy, čo v niektorých prípadoch vyjde na 54 centov na hodinu, pričom pracovný čas sa občas vyšplhá na 65 hodín týždenne.
Popri týchto faktoch znejú sťažnosti slovenských módnych dizajnérov na to, že uniformy našich olympionikov navrhli českí tvorcovia Jiří Prokopec a Tereza Peichlová pre českú firmu Alpine Pro, úplne nevinne.
Ešteže našu národnú hrdosť zachraňuje to, že sa časť oblečení šila aj v Lipanoch. Ale zas, nerobme si ilúzie, aj Alpine Pro je veľmi aktívna na čínskom trhu.
Uniformy amerických olympionikov. FOTO: SITA/AP
Lacné a nekvalitné?
Už pomaly ani malé dieťa nepovie, že čínske výrobky nájdeme len na trhu „u Číňanov“. Ak si všimneme takúto visačku na značkovom výrobku, vôbec to už nemusí znamenať, že ide o podvrh. Napríklad skutočné Uggy sú vyrábané v Číne, kým na fejkoch je uvedené made in New Zealand.
Zvlášť IT firmy ako Apple, HP, Asus, Acer, Toshiba, Dell, Sony, HP, Nintendo, Nokia či Samsung si nechávajú skladať svoje notebooky či herné konzoly slabo platenými Číňanmi.
Nakoniec akí hrdí sme, ak sa dozvieme že odevy značky Armani, Dolce & Gabbana, Calvin Klein, Max Mara, Prada, Lacoste sa šijú aj v Makyte Púchov.
Navyše už neplatí ani to, že napríklad značka made in Italy zaručí, že šaty neboli ušité Číňanmi. Dôkazom je mesto Prato v centre Toskánska s najväčšou koncentráciou Číňanov v Európe, ktorí tam vlastnia vyše tritisíc podnikov vyrábajúcich stredne drahé a lacné odevy pre celý svet.
Talianom sa nepáči, že ničia značku made in Italy, ktorá tradične sprevádzala skôr luxusnejšie tovary, ani to, že údajne berú Talianom prácu a unikajú daniarom ešte úspešnejšie ako domáci. Iní však argumentujú, že bez Číňanov by už v Taliansku „pronto moda“ dávno zanikla.
Povesť made in China v minulosti pošramotili nielen ilegálni výrobcovia, ale aj série vyššej poruchovosti výrobkov vyrobených legálne. Posledné desaťročie robí však Čína všetko pre to, aby sa s nimi automaticky nespájala nekvalita.
Zatiaľ však stále nie sú takto označené výrobky marketingovým ternom. Keďže zákony väčšiny krajín si vyžadujú, aby bolo miesto zhotovenia výrobku viditeľné, veľké firmy ako Apple začali k made in China dodávať aspoň “designed in California“.
To však nič nezmení na fakte, že čínske firmy často dosahujú svoje nízke ceny za extrémnych podmienok pre pracovníkov.
Zlú povesť má najmä firma Foxconn, ktorá je najväčším výrobcom komponentov do iPodov a inej elektroniky. Tá sa dostávala do novín v tomto roku aj pre hrozby masových protestných samovrážd proti podmienkam, ktoré pripomínajú pracovné tábory.
Vuitton už nie je luxus
Čína – to už nie je len obrovská fabrika na značkové výrobky a ich napodobeniny označených šarmantne raz adiras, inokedy adidis, ale predovšetkým obrovský trh pre luxusné pravé značky. V tomto ohľade predbehla aj Japonsko.
Kým v roku 2009 predstavoval jej trh s luxusnými výrobkami 10 biliónov dolárov, čo bola pätina celosvetového obchodu, do roku 2015 sa odhaduje zvýšenie na 27 biliónov.
Hoci celkovo sila čínskej ekonomiky trochu poklesla, kríza sa zatiaľ nedotkla luxusných výrobkov. Čínski spotrebitelia sa stále správajú ako deti a ich láska k značkám Louis Vuitton, Chanel a Gucci je všeobecne známa.
Louis Vuitton sa tak stal dokonca natoľko rozšírenou značkou aj medzi strednou vrstvou, že je ochotná dať za kabelku svoj mesačný plat, až to poškodilo jej imidž. Je už vraj priveľmi obyčajná, podobne ako Audi.
Domáce značky
Málokto sa zamýšľa nad tým, prečo nemá krajina s exportom neuveriteľne rastúcim od konca 70. rokov jedinú vlastnú rozpoznateľnú značku? Prečo čínske značky nemajú ani zďaleka taký vplyv na amerických zákazníkov ako tie americké na Čínu, prečo ani jedna z nich nie je v prvej desiatke značiek Interbrand? Správna odpoveď znie: pracuje sa na tom.
Ak nevnímate ešte značky ako Haier (biela technika ), TCL (televízory) a Galanz (mikrovlnky), určite by ste si ich mohli začať všímať.
Nateraz najúspešnejšou čínskou značkou je zrejme Lenovo. Spoločnosť založená v roku 1988 bola najväčšou IT firmou v Číne, vyrábala počítače, tlačiarne, mobily, slúchadlá.
Po roku 2001 začala pôsobiť na medzinárodnom trhu. Neskôr bola nútená zmeniť si meno z anglického Legend na Lenovo, aby sa mohla lepšie promovať aj v krajinách, kde bola značna Legend zaregistrovaná na viacero výrobkov.
Zlom však nastal až v decembri 2004, keď Lenovo kúpilo PC divíziu od IBM za 1,75 bilióna. IBM sa stalo jedným z akcionárov spoločnosti, v ktorej väčšinu vlastní čínska vláda.
Paradoxne sa táto značka stala symbolom spolupráce medzi Západom a Východom. IBM zostala značkou pre tie najšpičkovejšie výrobky, cestou Lenova sa však dostala k obrovskému trhu.
IBM nie je jediná veľká firma, ktorá sa takto správa. Len minulý mesiac Ford oznámil, že v Číne preveruje možnosti spoločných podnikov, ktoré by vyrábali aj pôvodnú čínsku značku.
Aj v tomto prípade majú prebiehajúce rokovania predovšetkým cieľ posilniť vlastnú značku Ford na najväčšom automobilovom trhu na svete – na tom čínskom.
Ford už dnes vyrába v Číne modely Fiesta, Focus, Mondeo a ďalšie sedany. Okrem toho vlastní 30-percentný podiel v čínskej firme, ktorá vyrába nákladné vozidlá Ford Transit.
Význam značiek si však začínajú uvedomovať aj samotní Číňania, stále viac začínajú investovať do reklamy. Ekonomickí komentátori teda odkazujú tým, ktorým prekážajú visačky made in China, aby sa začali pripravovať na inváziu originálnych čínskych značiek.
Ani Číňania nebudú donekonečna vyrábať za štyri doláre iPod, ktorý Američania predajú za 200 dolárov.
