Najvyššia európska budova, najdrahšia lanovka a najškaredšia veža sú novými atrakciami Londýna.
Keď sa blížil rok 2000, rozhodla sa londýnska radnica, že zmodernizuje svoj imidž. Mesto malo množstvo historických pamiatok, rozvíjala sa aj finančná štvrť plná mrakodrapov, no niečo tomu chýbalo.
A tak sa postavilo niekoľko budov, ktoré mali v čase svojho vzniku veľa odporcov, no dnes sa už berú ako súčasť mesta.
Najznámejšie bolo ruské kolo London Eye. Obrovský kolotoč postavený pri rieke oproti legendárnemu Big Benu a Britskému parlamentu síce niekomu kole oči, no nekonečné rady turistov hovoria o tom, že sa to oplatilo.
Podobne ako mierne sa kolísajúci peší most Millenium Bridge. Pod Greenwichskou hvezdárňou zas vyrástla hala The Dome, ktorá svojimi čudesnými stožiarmi pripomína ježa.
Aktuálnu stavebnú vlnu priniesla olympiáda. Futbalové finále bude vo Wembley, tenis sa bude hrať vo Wimbledone. A čo centrálny Londýn? Má hneď tri nové atrakcie.
Zrážka žeriavov
Autori o nej hovorili ako o londýnskej Eiffelovej veži. Upokojovali sa, že aj ona raz bude obľúbená, aj keď pri jej výstavbe sa o nej hovorí ako o opache. Dúfali, že raz si ju ľudia zamilujú a v budúcnosti nikto nebude ani len uvažovať o jej strhnutí. Zatiaľ je na zamilovanie priskoro, viac sa hovorí o tom strhnutí.
ArcelorMittal Orbit, vyhliadková veža v blízkosti olympijského areálu, je najväčším umeleckým dielom v Británii, meria 115 metrov. Najväčšiu časť projektu za takmer 20 miliónov libier financoval indický oceliarsky magnát Lakšmí Mittal, najmä tým, že bezplatne poskytol oceľ na výstavbu. Aj preto sa jeho meno dostalo do názvu vyhliadkovej veže.
A vyzerá veľmi netypicky. Londýnsky starosta Boris Johnson o nej hovoril ako o obrej „vodnej fajke“, denníku Daily Mail zas pripomína „zrážku dvoch žeriavov pri stavbe olympijských športovísk“.
Dielo uznávaného architekta Anisha Kapoora zatieňuje aj okolité športoviská, ktoré vznikli len pre hry. Po nich sa má stať veža pamiatkou, ktorá bude navždy povinnou zastávkou pre turistov. Ponúka vraj jedinečný výhľad na Londýn.
Za vežu sa postavil aj starosta Johnson, ktorý ju na začiatku kritizoval. „Je to typický Kapoor, má v sebe všetky tajomné kvality jeho doterajších diel,“ vyhlásil.
A dodal, že aj Londýnčania si raz vežu zamilujú. „Nakoniec si to myslím aj ja,“ priznal muž, ktorý bol spočiatku voči projektu skeptický.
Cez Temžu vzduchom
Ďalším megalomanským projektom na prilákanie turistov je lanovka z dokov do centra mesta ponad Temžu. Nie je to hocijaká lanovka, je najdrahšia na svete. „A je to aj najlepšia lanovka na svete,“ odbil Johnson kritikov, podľa ktorých ide o zbytočný a predražený projekt.
Lanovka vyšla na 45 miliónov libier, no samotný Londýn to stálo len jeden milión. Väčšinu zatiahla dubajská letecká spoločnosť Emirates Air, ktorá sa za to dostala aj do názvu lanovky, jej meno bude niesť aj zastávka hromadnej dopravy.
A ôsmimi miliónmi prispela aj Európska únia. „Chcel by som sa poďakovať komisii v Bruseli, že namiesto toho, aby poslala peniaze do Grécka, sme ich dostali my. Zišli sa nám a vďaka nim máme pokryté prakticky celé náklady,“ povedal pri otvorení lanovky Johnson.
Mesto si od nej sľubuje aj to, že by mohla odbremeniť dopravu vo veľkomeste. Myšlienka, že by lanovka, ktorá ide v najvyššom bode vo výške 90 metrov, naozaj výraznejšie pomohla, je však zrejme trochu prehnaná.
Za hodinu vie previezť 2500 ľudí, čo je rovnako ako tridsať autobusov. Na pomery desaťmiliónového Londýna to nie je veľa. Bežných Londýnčanov odrádza aj cena, ľudí s mestskou kartou vyjde jedna cesta na 3,20 libry, turistov ešte o libru viac.
Práve pre tú druhú skupinu je lanovka skôr určená. Prispôsobujú tomu aj jej prevádzku. Počas dňa prejde trasu za päť minút, po večeroch za desať, aby si mohli pasažieri dlhšie vychutnať pohľad na najmodernejšiu časť Londýna.
Najvyššia v Európe
Keď začal začiatkom tohto tisícročia uznávaný taliansky architekt Renzo Piano pracovať na najvyššej veži Európy, hovoril, že v centre Londýna postaví vertikálne mesto. Ligotajúci sa mrakodrap s výškou 310 metrov stojí nad železničnou stanicou London Bridge, sú v ňom byty, hotel, kancelárie, obchody či luxusné reštaurácie. Dokopy s kapacitou pre dvanásťtisíc ľudí.
Viac ako pulzujúcu metropolu však Shard pripomína mestečko v recesii. Otvára sa v čase hospodárskej krízy, až tretinu poschodí budú tvoriť prázdne kancelárske priestory. Ani luxusné byty v prepočte za 62 miliónov eur sa veľmi nepredávajú.
Zdá sa, že katarským investorom to zatiaľ veľmi neprekáža. Budova ich vyšla na miliardu a pol libier, no hovoria, že zatiaľ ich návratnosť netrápi a veria v ďalší rast Londýna.
„Shard je perfektnou metaforou moderného Londýna. Predražený, prekonáva hranice a vlastnia ho zahraniční investori - Shard ešte zvýrazňuje rozdiely, ktoré vznikajú v súčasnom Londýne,“ napísal o budove Guardian.
Shard zmenil siluetu Londýna, zatienil budovy, ktoré boli doteraz stálicami. A práve to mu mnohí vyčítajú.
Doterajšia dominanta Katedrála svätého Pavla na opačnej strane rieky sa pri ňom zdá akási malá. Aj UNESCO tvrdí, že Shard narúša „vizuálnu integritu“ neďalekého Tower of London, jednej z pamiatok svetového dedičstva.
Piano na to reaguje tým, že aj katedrála bola pred tristo rokmi modernou budovou, ktorá narušila vzhľad vtedajšieho Londýna. Za svojím dielom si stojí.
„Keď tvoríte takúto budovu, ktorá je pre mesto taká dôležitá, musíte mať absolútnu istotu, že robíte správnu vec. Ak spravíte chybu ako architekt, ostane tam na veľmi dlhý čas,“ povedal pre AFP.
