Moja kamarátka si nedávno chcela dať vo svojom bruselskom byte vymeniť radiátor v kúpeľni. Jediná firma, ktorú jej povolil správca domu, ju zaskočila, keď jej výmenu vypočítala na 800 eur ( za radiátor zaplatila desaťkrát menej). Po sťažnosti na vydieračské praktiky jej cenu znížili na „rozumných 500“.
Bývanie v Bruseli nie je lacná záležitosť. Je jedno, či kupujete, alebo si prenajímate. Pri kúpe totiž šťastný majiteľ najprv zaplatí dvanásťpercentný poplatok z ceny bytu. Nájomníci zasa musia platiť zálohu, poistku, posudok stavu bytu i miestnu daň a často s kyslým úsmevom podpisovať nájomnú zmluvu na tri roky. Ak odídu skôr, platia pokutu.
Takže, ak po nasťahovaní zistíte, že z jednej strany vedľa vás býva desaťčlenná španielska rodina a z druhej majiteľ troch štekajúcich psov, môžete sa ísť jedine vykričať na balkón. Aj to len do desiatej večer. Bývanie v Bruseli upravuje množstvo príkazov a zákazov.
Najväčším hriechom v očiach domovej správy je satelit alebo rozvešaná bielizeň na balkóne. Za smeti v čiernej igelitovej taške vám rovno naparia pokutu. Ja som sa dostala do nemilosti pre rohožku pred dverami, ktorá zrejme kazila estetický dojem na chodbe.
Okrem belgických zákonov tak môžu človeku poriadne skomplikovať život aj správca, domovníčka alebo prezident budovy (aj takých tu máme), ktorí sledujú každý váš krok.
Takže ma ani veľmi neprekvapilo, keď sa mi ten náš správca predstavil ako Monsieur Dieu alebo v preklade Pán Boh.
Autor: Soňa Miháliková
