V Austrálii je zima, ale prišla teplá vlna. V Sydney má byť dvadsať stupňov. Ale moja krv zabuble, len čo si spomeniem na prevod peňazí.
Mám totiž taký pocit, že ma pri operácii, ktorú robia z veľkej časti stroje, okradli.
Moja austrálska banka (ach, keby bola moja) si za prijatie peňazí zo zámoria naúčtovala zhruba desať eur. Moja banka na Slovensku (tiež nie je moja) za poslanie peňazí tridsať eur.
Už tento rozdiel myká obočím, ale čo už. Lenže počty nesedeli. Pri prvom prevode mi po započítaní poplatkov chýbalo dvanásť eur, pri druhom už dvadsaťpäť.
Ten druhý prevod ma teda vyšiel na 65 eur. A to sa nachádzame v relatívne pokročilom štádiu informačných technológií!
Nechal som si to vysvetliť slovenskou bankou. Dozvedel som sa, že to, čo mi chýba, si vzala korešpondenčná banka.
Takže medzi „mojimi“ bankami je ešte sprostredkovateľ. O výške jeho poplatkov však neviem nič. Sú prekvapením.
Znova som požiadal svoju banku na Slovensku o vysvetlenie.
Mám tomu rozumieť tak, že keby mi sprostredkovateľ vzal napríklad 100 eur, tak to bude v poriadku? A prečo to bolo prvý raz dvanásť a druhý raz až dvadsaťpäť eur?
Odpoveďou je mi už len mlčanie. Také sú časy.
Ale keď bolo možné manipulovať so svetoznámou medzibankovou sadzbou LIBOR a bude možné napájať novým kapitálom privátne banky cez euroval, môžem byť vlastne rád, že tie prachy dorazili len s omrznutými ušami.
