Tuniský internetový aktivista a zakladateľ organizácie I watch, ACHREF AOUADI hovorí, že voči islamistom musíme byť obozretní. Na Slovensko ho pozvala Nadácia Pontis diskutovať o demokracii na festivale Pohoda.
Tunisko malo byť vzorom pre krajiny arabskej jari v prechode k demokracie. Napätie medzi radikálnymi islamistami a sekulárnou časťou spoločnosti však rozdelilo krajinu. Kde sa stala chyba?
„Pred polrokom sme boli na dobrej ceste k demokracii vďaka slobodným voľbám. Problémom je, že vláda nepodniká radikálne opatrenia proti saláfistom (radikálnym islamistom). Proti protestom nezamestnaných alebo ľavičiarov zakročí radikálne, proti násilným saláfistom nie. Posledný konflikt so saláfistami pre výstavu, ktorá podľa nich urážala islam, viedol k vyhláseniu výnimočného stavu. Násilný protest saláfistov tiež nebol taký spontánny, viedol ich chlapík z bývalého režimu. Dostal tri mesiace väzenia a nízku pokutu, hoci pri nepokojoch zahynul človek. Zato dve deti za provokatívne obrázky na Facebooku dostali sedem rokov. Takže mŕtvy človek neznamená veľa v porovnaní s obrázkom.“
Pomáhali ste na hranici s Líbyou počas nepokojov, keď tam bolo pol milióna utečencov. Aká je situácia teraz?
„Je ich tam už oveľa menej – 30-tisíc utečencov oproti marcovému pol miliónu. Väčšinou sú to ľudia, ktorí pochádzajú z vojnových oblastí, ktorí sa nemôžu alebo nechcú vrátiť. Líbyjčania sa vracajú a rozhodujú sa, či pôjdu domov alebo do Európy. No Európa ich veľmi nevítala, už ich nie je v táboroch veľa.“
Ako vidíte šance prechodu na demokraciu v Líbyi a v Egypte?
„V Líbyi je to neisté, situácia je stále veľmi nebezpečná. Ľudia tam nechcú ísť pracovať. Krajina nedostáva takú veľkú podporu, ako dostalo Tunisko. V Tunisku boli dva dni po revolúcii všetky medzinárodné organizácie. Darcovia ako Európska únia tu boli už pred revolúciou. Máme veľa prostriedkov na rozvoj občianskej spoločnosti a prichádzajú ďalšie. V Líbyi to tak nie je, ľudia tam nechcú ísť pomáhať, lebo môžu riskovať životy. Dúfam, že Egypťania to zvládnu, ale nie som veľký optimista. Zmenili prezidenta, no nedokázali zmeniť režim. Vyhodili medzinárodné neziskové organizácie a občianska spoločnosť nie je dosť silná, aby pomohla. Uvidíme, aké právomoci bude mať prezident, no armáda je stále silná.“
Čo hovoríte na Sýriu, kde zúri občianska vojna?
„V Sýrii je to zložité. Mám tam priateľov a som s nimi v kontakte. Vidím, akými problémami prechádza Tunisko, a to sme homogénna spoločnosť, malá krajina, nemáme etnické skupiny, máme dobrý vzťah so susedmi. V Sýrii sa obávam druhej Líbye. Majú veľa etnických skupín. Zatiaľ majú všetky opozičné skupiny spoločného nepriateľa, prezidenta Bašara Asada, ktorého sa chcú zbaviť. No keď bude preč, zostanú sami so svojimi rozpormi a rozdielnymi ideológiami.“
Treba sa obávať vzostupu islamistov v krajinách arabskej jari?
Islamisti už nie sú prenasledovaní, sú vo vedení v Maroku, Tunisku, Egypte, Líbyi. Začínajú byť silným blokom a majú medzinárodnú podporu. Patria k škole Moslimského bratstva. Tento fenomén nie je nový. Vždy, keď boli v arabskom svete slobodné voľby, vyhrali islamisti. To, čo sa deje teraz, je len potvrdenie tohto trendu. Možno je to tým, že sme nemali skúsenosť s ich vládou. No signály, ktoré vysielajú, vôbec nie sú povzbudivé. Musíme byť obozretní. Keď sa v umiernenom Tunisku schvaľujú návrhy, ako že ženy nemôžu kandidovať na prezidenta, a sú problémy so saláfistami, inde to bude len horšie. Bojovať musí opozícia a občianska spoločnosť.“
Čo by malo robiť medzinárodné spoločenstvo?
„Nemali by zasahovať. Vládu si zvolili Tunisania a mali by to riešiť sami. Mohli by skúsiť vymeniť záruky slobôd za finančnú podporu. No sankcie proti vláde zasahujú ľudí. Dlhé roky sa verilo, že sú len dve možnosti vlády v arabských krajinách – diktatúra alebo terorizmus a Moslimské bratstvo. Arabská jar ukázala, že existuje aj tretia cesta – voľba ľudí. Západ sa snaží vykúpiť za kolaboráciu s predošlým režimom a má teda slabšiu pozíciu, aby zasahoval do vnútorných záležitostí vlád, ktoré boli legitímne zvolené.“
Bývalý režim v Tunisku bol skorumpovaný, zlepšilo sa to prechodom k demokracii?
„V prechodných obdobiach sa korupcia zvyšuje. No ľudia sa viac boja verejne požiadať o úplatok. Otázka teraz znie, či sme ochotní bojovať proti korupcii. Možno sa to skončí neúspechom. Minister pre boj proti korupcii v štátnej správe odstúpil s tým, že vláda nemá politickú vôľu proti korupcii bojovať a on sám nemá dostatočné právne nástroje. Väčšina skorumpovaných ľudí sú podnikatelia a politici ich potrebujú. V kampani sa na nich spolieha rovnako opozícia aj vládni politici.“
Riešite prechod k demokracii aj s využitím skúsenosti Československa po revolúcii. V čom je to u vás iné?
„Bývalý prezident Bin Alí hovoril o ľudských právach, koncepty, hoci prázdne, existovali. Na rozdiel od revolúcie, akú zažilo Slovensko, ekonomicky neprichádza významná zmena. Máme hotové koncepty, ktoré treba naplniť. Počas revolúcie nebol problém s vyplácaním platov, mali sme dosť silnú občiansku spoločnosť, celkom dobrú štátnu správu, hoci skorumpovanú. No veci sa začali zhoršovať po voľbách. V porovnaní so Slovenskom by táto revolúcia mala byť ľahšia a mali by sme jej ovocie zbierať skôr. Nezačíname od nuly. Teraz potrebujeme skutočné úsilie o úspešné reformy, prechod na demokraciu, ktoré však zatiaľ nevidíme. Vo vláde sú stále ľudia zo starého režimu. Vláda neberie do úvahy názor ostatných a uzurpuje si všetku moc pre seba.“
