Bol šéfom štátneho protokolu, potom diplomatom. I tak súhlasil s niečím, na čo politici nedemokratických režimov nepristupujú. Odpovedal na nepríjemné otázky. Bieloruský veľvyslanec v Česku VASILIJ MARKOVIČ.
Neľutujete, že ste pred 22 rokmi vyhlásili nezávislosť? Mohli ste mať more, hory, mohli ste byť súčasťou najväčšej ríše sveta...
„Nie. Veď to predsa neznamená, že sa nemôžeme so všetkými priateliť. Vrátane Ruska. Susedov a rodičov si nevyberáme.“
Ale príliš dobré susedské vzťahy práve nemáte.
„Nie vždy sa to darí. S Ruskom spolupracujeme skvele, ale vznikajú i sporné otázky. Napríklad my sme chceli postaviť automobilový závod, ale ruská strana hovorí: Chlapci, prečo chcete podkopávať náš automobilový priemysel. Veď my vyrábame vlastné autá...
A čo Európska únia. Považujete za legitímne, keby výhrady proti krajine vyjadrila bojkotom majstrovstiev sveta v hokeji?
„Šport by som nemiešal s politikou. Prečo trestať športovcov, fanúšikov a občanov. My sa na majstrovstvá starostlivo pripravujeme. Máme štadión, ktorý je čo do návštevnosti na prvom mieste v Spoločenstve nezávislých štátov. A druhý v Európe po švajčiarskom klube.“
Nie je to náhodou preto, že prezident Lukašenko preferuje hokej?
„Ale, kdeže. Hrá hokej, ale u nás nikto ľudí silou na hokejové stretnutia nenaháňa.“
Rusko rado dáva malým štátom najavo, že nemajú medzinárodnú váhu.
„Ako starší brat... niekedy pochváli, inokedy dá po hlave. Tak v politike, ako i vo futbale cítiť ich globálne myslenie. Urážajú sa, keď sa to povie nahlas. Pritom sami vedia, že to tak je. Pocit, že som občanom veľkého štátu, deržavy, nemôžeme nijako úradne zrušiť.“
Stretávate sa v Česku s politickými utečencami z Bieloruska?
„Pracujeme s nimi v rámci niektorých programov.“
Ste predstaviteľom režimu, pred ktorým utiekli.
„Práca diplomata spočíva nielen v načúvaní stúpencov. Ale mierne povedané i oponentov.“
Po posledných prezidentských voľbách a zatýkaní pribudlo ľudí, ktorí od vás odchádzajú?
„Ani by som nepovedal. Navyše si nemyslím, že toto je navždy.“
Čo tým máte na mysli?
„Že naši protivníci budú do smrti našimi protivníkmi. Ľudia sa menia. I my sme boli mladí, vyznávali punk...“
Vy ste bol punker?
„Ja nie, vyrástol som vo veľmi prísnej rodine. Ale vezmite si Joschku Fischera. Mladí sú jednoducho radikálni, chcú všetko hneď. Myslím, že to všetko nakoniec dobre dopadne.“
Mrzí vás titul posledná diktatúra v Európe?
„Ukážem vám tento prístup na príklade. Náš prezident cestuje do Venezuely a noviny píšu: diktátor ide k diktátorovi. Akýkoľvek iný politik ide do Venezuely, noviny píšu: riešia sa otázky ekonomickej spolupráce. Pritom my sme predovšetkým riešili vo Venezuele ekonomiku. Ťažíme tam ropu, postavili sme tam dve fabriky, vyrábame traktory, tehly, budeme ťažiť plyn.“
Autor: Agentúra Epicentrum
