Prišli Rusi. Teda nie že by v Izraeli žiadni neboli. Prišli, ako hovoria miestni – Rusi Rusi, teda Rusi žijúci v Rusku. Presnejšie ruský prezident Vladimir Putin s 300člennou delegáciou. Veľká udalosť.
Taká veľká, že izraelská verejnoprávna televízia vysielala takmer každý jeho krok. A tak sme videli zívajúceho Putina na slávnosti s ruskými veteránmi, pri nočnom Múre nárekov i s malou Izraelčankou, ktorá mu rezko po rusky predniesla zdravicu.
Malo to taký iskričkovsko-súdružský aranžmán. A ešte k tomu izraelský minister zahraničia Avigdor Lieberman, pôvodom z Moldavska, pri ktorom som mala pocit, že by si radšej zanôtil ruskú ako izraelskú hymnu.
Ale keby to bolo len o detailoch, nebolo by o čom písať. Ale ono je. Prekvapila ma zhovievavosť izraelských novinárov k Putinovi. Zaiste, Rusko je na Blízkom východe veľký hráč a má vplyv na Sýriu aj Irán.
Je to obrovský trh a netreba zabúdať na milión Izraelčanov, ktorí prišli z bývalého Sovietskeho zväzu.
Faktom je aj to, že Putin prišiel do Izraela aj napriek nesúhlasu svojho šéfa diplomacie Lavrova, lebo v susednej Sýrii je priveľké napätie a Damasku sa Putinovo bratríčkovanie s Izraelčanmi asi nepáči.
Problémom je, že Putin sa s Izraelom nebratríčkuje, napriek tomu, že tu by to tak chceli vidieť. Putina s Izraelom nespájajú žiadne spoločné hodnoty ani politické záujmy. Putin sa v kritickej chvíli na stranu židovského štátu postaví asi len ťažko.
Aj preto som nerozumela tomu vzrušeniu. To opatrné naznačovanie, že s ruskou demokraciou nie je všetko v poriadku, takmer mlčanie o Chodorkovskom, útokoch na novinárov.
Inokedy veľmi kritické izraelské televízie boli až na malé výnimky krotké. Zdravice sú folklór, autocenzúra nebezpečenstvo.
