Keď sa ohnivá guľa priblížila dvanásť kilometrov nad povrch zeme, vybuchla.
Sila výbuchu sa rovnala dvadsiatim megatonám trinitrotoluénu, pričom výbuch bolo počuť až do vzdialenosti presahujúcej tisíc kilometrov.
Žiara, ktorá sa šírila od padajúcej žeravej gule, bola taká silná, že osvetlila aj miesta pri polárnom kruhu. Tam, kde je pološero vo dne, ľudia odrazu bez lampy čítali noviny aj v noci, pretože prach po výbuchu rozptyľoval slnečné svetlo doslova do všetkých kútov a javy podobné polárnej žiare bolo možné sledovať až v strednej Európe.
Tlaková vlna vyvrátila alebo polámala asi šesťdesiat miliónov stromov na ploche veľkej ako Bratislavský kraj a rozbíjala okná dokonca v meste Vanavara, ktoré je od epicentra vzdialené šesťdesiatpäť kilometrov. Otrasy zeme po výbuchu zaznamenali seizmologické stanice po celom svete, navyše tlakové vlny rozhýbali ručičky barografov niekoľkokrát.
Prvá výprava
Prečo takýto pôsobivý a nezvyčajný jav nakoniec nevyvolal toľko vedeckého nadšenia, ako by sa dalo čakať? Biedny záujem odborníkov sa dá vysvetliť tým, že územie, kde k výbuchu došlo, bolo vzdialené a nehostinné. K tomu treba prirátať celkový chaos vo vtedajšom cárskom Rusku spôsobený nestabilitou politickej situácie. Potom prišla prvá svetová vojna, neskôr boľševická revolúcia a následná občianska vojna.
Na základe roztrúsených správ z miestnych novín usporiadal prvú vedeckú expedíciu do oblasti Tunguzky až v roku 1921 ruský mineralóg Leonid Kulik. Hoci sa nedostal až k miestu explózie, priniesol výsledky, ktoré pomohli financovať nasledujúce výpravy. Okrem geologického prieskumu získal cenné prírodovedné poznatky, najmä lesnícke a entomologické.
Kde je kráter?
Hlavným prekvapením pre profesora Kulika však bolo, že nenašiel hlboký kráter po dopade meteoritu. Od päťdesiatych rokov 20. storočia sa do oblasti výbuchu hrnuli desiatky výprav, väčšinou amatérskych, ktoré sa snažili nájsť hmatateľné zvyšky pohromy. Žiadna z nich však nenašla stopy nezvyčajných chemických prvkov, zlúčenín alebo častíc, ktoré by dokazovali, že meteorit na našu planétu skutočne dopadol.
Potom sa do prieskumov zničenej lesnej oblasti zapojil tím Kirilla Florenského z akadémie vied. Upozornil na to, že stromy sú v mieste výbuchu usporiadané lúčovito smerom od epicentra, čím podporil teóriu, že meteor musel vybuchnúť ešte pred dopadom na zem. Viaceré stromy boli len obhorené, čo vyzeralo, akoby požiar neskôr niekto uhasil.
Najväčší železný meteorit na svete sa volá Hoba a nachádza sa v Namíbii. Váži viac ako 60 ton. Na zem dopadol pred viac ako 80-tisíc rokmi, našli ho v dvadsiatych rokoch minulého storočia pri oraní. Kým ho vyhlásili za národnú pamiatku, vandali z neho stihli otĺcť viac ako šesť ton materiálu.
Výbuch vo výške
Dnes už vieme zrekapitulovať, čo sa v ten osudný deň stalo: do zemskej atmosféry sa rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu rútilo teleso planétkového typu s priemerom tridsať až päťdesiat metrov. Veľká rýchlosť, paradoxne, spôsobila, že atmosféra fungovala ako brzda. Teleso sa na čelnej strane začalo drobiť, čím sa zväčšovala plocha odporu, takže let sa spomaľoval, až napokon vo výške dvanásť kilometrov nad zemou zastal.
Keďže sa jeho kinetická energia musela nejakým spôsobom zneutralizovať, vybuchol. Výsledkom bolo silné žiarenie a teplo, ktoré zapálilo stromy a okolitú vegetáciu, nasledovala tlaková vlna, ktorá stromy zhodila a zároveň „sfúkla“ oheň.
Nikola Tesla?
Ako pri každej udalosti, ktorá nemá od začiatku jasné vysvetlenie, aj v tomto prípade sa našlo množstvo fantastov snažiacich sa vykonštruovať senzáciu, zarobiť na nej, prípadne si aspoň spraviť reklamu. Z takéhoto súdka je teória, že výbuch bol vlastne vedľajším produktom výskumov slávneho vynálezcu Nikolu Teslu. Ten totiž práve vtedy pracoval na prenose elektrickej energie na diaľku, čiže „bez drôtov“.
Jeden z pokusov sa mu údajne vymkol spod kontroly a v oblasti Tunguzky vytvoril mohutný elektrický výboj. Podľa vyjadrení Zdenka Svěráka je však isté, že za tým nebol Nikola Tesla, ale český Jára Cimrman.
Čierna diera a iné
Ďalšou fantastickou teóriou je, že Zem sa stretla s miniatúrnou čiernou dierou, ktorej zánik sprevádzala mohutná explózia. Iné hypotézy hovoria, že to bol guľový blesk alebo sprievodné javy sopečnej činnosti, tzv. pyroklastická smršť, teda náhly výron žeravých plynov a popola – niečo podobné sa odohralo v Pompejach. Svetelné efekty v atmosfére sa vysvetľujú vyvrhnutým popolčekom a splodinami horenia uvoľnených plynov a okolitej vegetácie.
S vulkanickou teóriou ráta aj nová hypotéza Wolfganga Kundta, astrofyzika z Bonnskej univerzity, ktorý vyrátal, že príčinou katastrofy by mohol byť únik desiatich miliónov ton plynu uvoľneného sopečnou erupciou. Zapáliť ho mohol elektrický výboj, ktorý vznikol trením zemného plynu (prevažne metánu) o atmosféru.
Pravdepodobne takto vyzeral výbuch Tunguzského meteoritu. Dvanásť kilometrov nad zemou explodoval ako gigantická ohnivá guľa.
Mimozemšťania?
V júni 2007 taliansky vedec Luca Gasperini oznámil, že objavil jazero, ktoré mohlo vzniknúť z krátera po dopade meteoritu, no jeho slová zatiaľ nikto nepotvrdil a väčšina vedcov sa k tejto teórii stavia skepticky. Samozrejme, nesmú chýbať hypotézy spojené s výčinmi mimozemských civilizácií. Jedna skupina fantastov zastáva názor, že nad Tunguzkou došlo k havárii kozmickej lode, druhá zas hlása, že nás pred dopadom vražedného meteoritu mimozemšťania zachránili, a to tým, že ho včas zbadali a zostrelili.
Svojou teóriou prispel tiež sibírsky vedec Jurij Lavbin po tom, ako našiel reťazec kryštálov s maľbami, aké by údajne nedokázala vytvoriť žiadna zo súčasných technológií. V tvrdení ho podporuje informácia, podľa ktorej sa na mieste katastrofy našli čudesné artefakty v podobe kamenných tabuliek so zvláštnymi ornamentmi. Lavbin je presvedčený, že objasniť ich posolstvo nie je schopný žiadny pozemšťan.
Meteorit v spálni
Tunguzský meteorit je pre nás mementom, že by nesporne išlo o katastrofu, keby k niečomu podobnému došlo v obývanej časti sveta. Je však pravdepodobnosť zasiahnutia človeka meteoritom až taká vysoká? Posúďte sami. Najvražednejší bol dážď kamenných meteoritov v Číne v roku 1490, keď zahynuli desiatky tisícok ľudí! V českom Broumove vletel v roku 1847 meteorit do spálne, kde spali tri deti, ktoré vyviazli bez zranení.
Historicky doložené je zranenie A. Hodgesovej z Alabamy. V roku 1954 meteorit vážiaci takmer štyri kilogramy prerazil strechu jej domu, odrazil sa od rozhlasového prijímača a doletel na gauč v miestnosti, kde spala. Prežila to. Do ďalšieho amerického mesta a zasa na strechu si to o necelé štvrťstoročie po tejto udalosti namieril iný meteorit.
Šesťkilogramový exemplár dopadol do izby, kde spalo niekoľko ľudí. Ani jeden z nich sa nezobudil! Takmer presne o jedenásť rokov nato dopadol ďalší, tentoraz o polovicu ľahší meteorit len o pár blokov ďalej a takisto do obývačky. Spôsobil len materiálne škody.
Wolfe Creek, Austrália.
Meteoritom do auta
Horšie sa to mohlo skončiť v prípade, ktorý sa stal v auguste 1992 v Ugande. Triapolkilogramový meteorit zasiahol do hlavy chlapca, ten však vyviazol bez zranení, pretože razanciu vesmírneho telesa najskôr utlmil list banánovníka. O šťastí môžu hovoriť aj jeho krajania, keďže prípad sa stal v rámci svojského krupobitia, ktoré si nevyžiadalo obete. Keď utíchlo, na ploche trikrát sedem kilometrov sa našli až dvadsaťsedemkilogramové úlomky. Pohotový anjel strážny zasahoval rok predtým v štáte Indiana. Včas zahatal cestu dvom chlapcom, medzi ktorými v tej chvíli prefrčal meteorit a vyryl v trávniku menší kráter.
Známe sú aj úspešné trefy do áut. Prvý raz to bolo v roku 1992 v štáte New York, kde vyše dvanásťkilogramový meteorit zdemoloval kufor zaparkovaného auta. Bez majiteľky. Tá bola doma a len počula ranu „ako by sa pred domom zrazili tri autá“. Paradoxne tak ojazdená šunka za sto dolárov razom zdvojnásobila svoju cenu a preslávila sa ako prvé auto sveta poškodené meteoritom.
Druhý prípad sa stal o dva roky neskôr, keď si španielski manželia Martinovci išli zahrať golf. Keď sa blížili k mestečku Getafe, vletel im cez čelné sklo do auta 1,4-kilogramový meteorit, zdeformoval volant, zlomil vodičovi malíček na pravej ruke, preletel medzi hlavami manželov a takto vybúrený sa spôsobne usadil na zadnom sedadle. V okolí incidentu sa neskôr našlo okolo päťdesiat kilogramov ďalších úlomkov!
Gosse Bluff, Austrália.
Raz za tri roky
Posolstvo spomenutých prípadov je rovnaké – naznačujú, že existuje dosť veľká pravdepodobnosť smrteľného zranenia spôsobeného meteoritom. Keďže však neexistuje dokumentácia, ktorá by to exaktne potvrdzovala, ide len o nepriame dohady.
A názor odborníkov? Tvrdia, že takýto bizarný záznam v kolónke „príčina smrti“ by sa mohol objaviť v jednom prípade raz za tri roky. Pravda je, že toto riziko bude úmerne rásť s pribúdaním pozemskej populácie.
Meteor nie je meteorit
Telesá veľké desiatky metrov alebo telieska veľké niekoľko milimetrov, ktoré sa pohybujú medzi planétami, sa nazývajú meteoroidy. Meteor vidno na nočnej oblohe ako rýchlo letiaci a svietiaci objekt, ktorý tvorí vlastné teleso (meteoroid) a svetelný efekt (meteor). Keď vletí meteoroid do zemskej atmosféry, začne, laicky povedané, „horieť“ a stáva sa z neho meteor. Meteory vznikajú obyčajne vo výške 80 až 110 kilometrov nad Zemou a letia rýchlosťou 10 až 70 kilometrov za sekundu. Keď meteor celý nezhorí a dopadne na zem, vtedy ide o meteorit.
Autor: Tomáš Čejka
