Život Jaroslava Šabatu bol síce typickým, ale výrazným príbehom československého (v skutočnosti skôr českého ako slovenského) komunistického intelektuála. Komunista – disident – sociálny demokrat.
Keď sa po revolúcii dostal umiernený vodca brnianskeho disentu do sporu s radikálnymi antikomunistami okolo Petra Cibulku, mnohí mohli jeho postoj považovať za slabosť, ale bola v ňom skôr sila.
Rovnaká, s akou sa dvadsať rokov predtým postavil proti svojej rodnej strane a s akou vydržal fakt, že pre jeho postoje uväznila nielen jeho samotného, ale aj jeho tri deti.
Komunista
Jaroslav Šabata (2. 11. 1927 – 14. 6. 2012) sa narodil v Doleniciach pri Znojme do zmiešanej česko-nemeckej rodiny.
Hoci jeho otec bol oddaný lidovec, z Jaroslava sa na gymnáziu postupne stával klasický oddaný komunista. Tak ako veľa mladých ľudí v povojnovom Československu, aj on uveril nádeji na lepší život v socializme.
V krutých stalinských časoch sa stal členom strany, jej funkcionárom a vyučoval marxizmus-leninizmus (neskôr bol vedúcim katedry psychológie na brnianskej filozofickej fakulte).
„Konjunktúru stalinského dogmatizmu som musel ako „sedliacky synáčik“ priamo pretrpieť. Musel som sa dokonca sám ubezpečiť, že nie som triedny nepriateľ, ktorý prenikol do strany so záškodníckymi úmyslami,“ spomínal.
Napriek tomu sa Šabatovi nakoniec podarilo zachovať si vlastný názor a už v päťdesiatych rokoch hájil slobodu akademických diskusií. A v nasledujúcom desaťročí sa stal jednou z opôr reformného prúdu v strane. Desať dní po invázii sa nakoniec postavil proti vedeniu strany, ktoré sa krátko predtým vrátilo do Prahy s kapitulačným moskovským protokolom.
Disident
Prvý silný úder prišiel v roku 1970, keď Šabatu v rámci masových čistiek zo strany vyhodili. Ďalší, oveľa silnejší nasledoval o rok neskôr. Dôvodom bola letáková akcia, ktorá informovala občanov, že majú právo nezúčastniť sa smiešnych normalizačných volieb.
Vtedy nezatvorili len Šabatu, ale aj jeho tri deti a nevestu. Hoci ho to veľmi trápilo, jeho syn Jan spomínal: „Jeho dôvera, že si s basou, bárs aj s odretými ušami, poradíme, že nás nezlomia a že budeme lepšie vybavení pre život s rovnou chrbticou, sa vyplatila.“
Za obľúbený normalizačný paragraf „podvracanie republiky“ dostal šesť a pol roka. Z väzenia sa mu dokonca podarilo prepašovať list pre Gustáva Husáka. Prepustili ho krátko po Vianociach v roku 1976. O niekoľko dní vznikla Charta 77, ktorú Šabata i jeho tri deti podpísali.
Tak ako predtým odmietal „názor, že mravná integrita ľudí, ktorí neboli v strane, stále už z princípu vyššia než integrita komunistov, ktorí sa lopotili s otázkou, ako vycúvať z totalitnej uličky,“ počas normalizácie oponoval teórii paralelnej polis Václava Bendu.
Disent podľa Šabatu nebol niečím mimo spoločnosti, ale spoločnosť obnovoval. Pre mnohých zase bolo prekvapením, keď sa v revolučných časoch bývalý hovorca Charty postavil proti inému disidentovi Petrovi Cibulkovi a netrval na okamžitom odstavení komunistického primátora Brna.
Sociálny demokrat
Jaroslav Šabata zostal aj po revolúcii verný svojmu ľavicovému presvedčeniu, bol členom ČSSD.
V strane, rovnako ako v Pithartovej vláde, kde bol v rokoch 1990 – 1992 ministrom bez kresla, sa nezaoberal každodennou politikou, ale skôr nadčasovými vecami – napríklad ospravedlnením sudetonemeckým sociálnym demokratom a antinacistom, ktorí boli napriek svojmu opozičnému postoju vyhnaní po vojne z krajiny.
V strane bol však skôr outsiderom, napriek tomu, že sa o tom dlho hovorilo, ho jeho partajní kolegovia nenavrhli v roku 2003 na prezidenta. Nezatrpkol však, naopak, angažoval sa do posledných dní.
Ešte pred mesiacom stál za výzvou vedeniu ČSSD, ktorá navrhla za kandidáta na najvyšší post Jiřího Dienstbiera mladšieho.
