Pod piliermi jedného z nadjazdov vždy sedí starý ultraortodoxný žid. Na hlave má klobúk, natiahnuté má pumpky aj biele podkolienky. Sedí tam a modlí sa. Aj teraz, keď je vonku okolo 37 stupňov.
Pohľad na neho je celkom surreálny a človek sa musí pýtať, ako sa evidentne pánovi v rokoch podarilo vyškriabať na pomerne strmú stenu pod piliermi a ako sa tam tak dlho udrží. Moja päťročná dcéra hovorí, že tam vyletel a jedlo mu nosia v zobákoch vtáčiky.
S tým dedkom je to také absurdné a snové, že by to mohla byť aj pravda. Sedí tam a ľudia okolo neho svištia vo svojich autách. On, ortodoxný žid, počas šábesu sedí na mieste, kde sa jeho pravidlá porušujú. Veď jazdenie je vtedy zakázané. Je tam ako taký výkričník.
Túto sobotu skutočne pražilo, a tak som okolo obeda, keď sme sa vracali z pláže, prinútila môjho muža, aby urobil otočku, zastavil auto a opýtal sa toho starého pána, či nechce aspoň vodu.
Nechcel. Môj muž sa ho opýtal, prečo tam sedí. Dedko mu povedal, že sa tam modlí za bezpečnosť na cestách. Lebo jeho vnuka, ktorý podľa jeho výkladu porušil Boží zákon tým, že v sobotu stopoval, aby ho niekto doviezol na pláž, zachytilo na ceste číslo päť auto, ktoré šoféroval opitý vodič. Vnuk o tri dni zomrel na krvácanie do mozgu.
Môj muž zliezal z tej steny ako keby videl ducha. Sadol si do auta a povedal mi, aby som ešte raz skontrolovala, či má Ruth dobre zatiahnuté pásy na autosedačke, a predpisovo odšoféroval domov. A už nehľadel na to, že naňho vytrubujú, tí, čo sa ešte aj v sobotu niekam ponáhľajú.
